Veríte poverám?

     Cestovať piatok trinásteho na ostrov Smrť dokáže len šialenec alebo ignorant.Nie som ani jedno, ani druhé hoci šialení sme trochu všetci. Ale jednoznačne neverím poverám, nič si nerobím zo žiadnych babských rečí. Čierna mníška nám pred kostolom, kadiaľ sme prechádzali , požehnala, čierna mačka s azbestovými očami nám vyskočila na kapotu a zamňaukala:"Čaute ľudkovia".

Do nami vybraného penziónu na ostrove Murter v Chorvátsku v ten deň nik nenastupoval, diaľnica bola vyľudnená, zopár áut a my. Cestovalo sa super, naša škodovka nikomu neprekážala a pani Milica v penzióne nás okázalo privítala. Na stole bolo pripravené vino crno i vino bielo. Bolo fajn, bolo dobre, slnečno a príjemne príhorúco. Kvapky potu sme mali neustále pod nosom, vo vlasoch, dokonca aj pod nechtami. Vracali sme sa domov o desať dní, oddýchnutí, gaštankovo spálení a dobre nasolení. Vydržíme do budúceho leta. Prekvapenie sa konalo až doma. Ako prichádzame k nám, blížime sa k domu, až nám zimomriavky vystúpili na koži. Diery v našom novom zateplenom rodinnom dome, krásne marhuľovo natretom. Päťcentimetrové diery v polystyréne. Asi zachutil ďatlom. No tak veriť poverám, či nie? Sami sa rozhodnite.