Smaženica na divoko

Fero bol mierne pokročilý hubár. Často chodil s rodinkou do lesa a pre deti bol zber húb skvelou motiváciou aby šliapali, hľadali a nefrflali. Postupne rozširovali zberateľský záber a trúfli si na viacero druhov húb, než len bedle, suchohríby a kozáky. Pravda mazľavé masliaky ich rýchlo omrzeli. A krajšia polovička odmietala aj vykrajovať zdravú dužinu spomedzi červíkov, čo Fero ako správny hospodár usilovne vykonával.

Jedného dňa mali pred koncom výletu s biedou pokryté dno košíka, keď narazili na solídny flek s množstvom húb. Drobný problém bol len v tom, že ich tipovali na muchotrávku ružovú (vulgo masák) a tú dosiaľ nezberali. Fero si bol dosť istý, že je to ona, hneď sa rozhodol a naplnil si košík.

Doma jeho drahá zákonitá odmietla spojiť úlovok do jedného hrnca a ponúknuť deťom. Tak ich pripravila zvlášť a Ferovi z údajne jedlých muchotrávok navarila praženicu. Márne sa oháňal atlasom húb, na deťoch sa neexperimentuje a basta. Dospelých je zjavne menšia škoda.

Všetci sa dobre najedli, aj Fero odvážne dal krk na to, že sa nemýli. Jedlo bolo výborné, ale to sa vraví aj o smrtiacej muchotrávke zelenej. Na druhý deň poobede mu však prišlo zle a tak dostal strach - reku 24 hodín, nevoľnosť, búšenie srdca - čo ak to predsa bola jeho posledná chyba v živote? Na nejaké zvracanie, mlieko a podobné ťahy už bolo neskoro. Vyrazil k doktorke a tá ho hneď poslala na špecializované vyšetrenie. To nejaký čas trvalo a Fero si už preventívne gúgloval informácie o transplantáciách pečene. Napadali ho aj voloviny typu závet, na posledné pomazanie bol príliš ateista.

Večer sa mu však polepšilo a vtedy konečne pohol rozumom. Veď takýto stav už raz v živote zažil. Konečne si spomenul - bolo to po tretej káve za jeden deň. Dnes mal síce len dve, ale smrťáky.

A tak sa vlastne nič nestalo, len chvíľka strachu. Okrem toho si nevedno prečo spomenul na kamarátovu historku, ako jeden opilec opakovane zvracal na rohu a okoloidúci medzi dvoma dávkami jasne počuli: „Ale mäso nepustím!"