vyznanie tichu

Osamotená priestorná kocka ticha...

Biele steny a ozvena kladúca mi otázku:

"Vládzeš ešte dýchať vzduch, čo klamanie zdieľal s tebou?"

Pevne ukotvené nohy, a ruky vysiace v rovnakom vzduchu

ako biele šaty zavesené na drôtoch...

lenči tak rovnako bielymi budú až zjaví sa vo dverách fragment tvojej vône...

ani len rozprávať nemusí a pochopím, čo si mi to chcel povedať...

rozprávať na mňa, a ja nepočuť ani šepot, ani len hada, čo plazí sa ti okolo paží...

neurčitok vášne sa mieša z pachom tvojho potu...je nesvoj

Iskrivo uvažujem nad koncom,

rátam lupene kvetu, čo mi tu ostal...aj tie už kašlú na mňa...

no neviem, v prázdne som sa to nenaučil...