Záhrada (Kapitola druhá, Časť štvrtá)

        Ulice Mesta Hradieb sa plnili ľuďmi už od skorého rána. Obchodníci sa preháňali na vozoch po uliciach, aby dorazili na trh ako prví a mohli toho predať čo najviac a čo najrýchlejšie, ešte pred zotmením, odísť po nový tovar. Slnko sa vymrštilo nad pahorok Milnau a radostne oslepilo pohľady ľudí.

        Cudzinec menom Hans sa blížil k Mestu Hradieb s úsmevom. Na sebe mal svoju novú trofej, starý kožený kabát ho príjemne hrial. Objavil aj množstvo veľkých vnútorných vreciek, potešil sa tomu nálezu, lebo hneď vedel ako ich využije. Na drobné krádeže mu stačili aj vrecká na nohaviciach, ale s týmto kabátom si bude môcť dovoliť omnoho viac. V duchu poďakoval vyšším silám za tento dar. Potom si spomenul na úbožiaka ležiaceho ďaleko za mestom v špinavej priekope, ktorého kruto okradol. -Aj on by pre mňa určite spravil to isté,- zasmial sa Hans keď prechádzal vstupnou bránou do mesta.

        Potešil sa množstvu ľudí, ktorí sa bezhlavo náhlili ulicami do práce a na trh. Ľudí oplývajúcimi bohatstvom ukrytým v príbytkoch, či vo vreckách. Postavil sa do akéhosi radu. Po chvíli nudného čakania vybral žene pred sebou z tašky čiernu šatku a pobral sa ďalej. Šatkou si prikryl hlavu a vyšiel na námestie.

        -To je on, v tom deravom starom kabáte,- zvolal bielovlasý muž stojaci na verande prízemného domu v centre mesta. -Veštec Chorg sa nemýlil, keď povedal, že dnes ráno dorazí do mesta.-

        -Áno, je to on, ten kabát si predsa pamätám,- pousmial sa druhý muž.

        -Dostaneme ho v bočnej uličke. Poďme.-

        Obaja muži vybehli z domu na námestie, skrývajúc v rukávoch nože. Prešli akousi zaprášenou ulicou. Hľadanú obeť nestrácali z dohľadu, muž v kabáte zahol do ďalšej ulice. Rozhodli sa ho prekvapiť z druhej strany.

        Cudzinec Hans si prezeral staré poschodové domy a snažil sa odhadnúť, ktoré sú ráno prázdne a čakajú na jeho skromnú návštevu. Práve si prezeral dom s balkónom a pootvorenými dverami, keď ho ktosi schytil pod krk a odvliekol za roh.

        -Okamžite nám to daj, ty starý blázon,- oslovil Hansa jeden z mužov s nožom na jeho krku.

        -Ja som tú šatku našiel, nechajte ma,- zúfalo kričal Hans.

        -Počkaj, to nie je on,- zastavil druhého muža bielovlasý.

        -Ako to? Veď ten kabát...-

        -Odkiaľ máš ten kabát?-

        -To je môj kabát, mám ho po prababičke z ... Au.-

        -Ešte raz sa pýtam; Odkiaľ máš ten kabát?- zopakoval svoju požiadavku bielovlasý muž. Popritom uštedril Hansovi dve rany do brucha. Druhý muž mu silnejšie pritlačil nôž na krk.

        -Našiel som ho pred bránou. Vonku.-

        -Klameš!- muž ho udrel znovu.

        -Našiel som dnes, ležal vedľa jedného muža v priekope. Berte si ho, ja ho nepotrebujem.-

        Bielovlasý z neho strhol kabát a prezrel ho. Pozrel sa na kolegu a pokrútil hlavou, na znak, že nič nenašiel. -Pamätáš si, kde to bolo?-

        -Nie, neviem, bolo to dávno. Au- Hans dostal ešte pár rán. Potom si uvedomil, že bude lepšie, keď im to miesto ukáže a keď budú von pokúsi sa o útek.

        Prašnou cestou prechádzali oboma smermi vozy naložené rôznym tovarom. Trojica kráčala pustatinou v očakávaní ďalšieho diania. Muži už z diaľky vyzerali, či niekoho neuvidia ležať pri ceste, Hans sa snažil spomenúť si na miesto, kde ležal muž. Obďaleč zbadal viaceré veľké balvany uprostred púšte. Pamätal si ich. Vedel, že prešiel cestou popri nich a potom uvidel na zemi toho muža, ktorý tam však už nebol.

        -Už tu nie je.-

        -Klameš, bastard!-

        -Naozaj tu nie je!- vykríkol Hans, cítil ako mu mužov nôž pritlačený na brucho poranil kožu. -On ešte žil, možno odišiel po vlastných. Pozrite sa, tam je jeho klobúk.-