klasika

Asi som fakt spečený.

Nikdy predtým som to nepovažoval za udalosť limitujúcu moje možnosti, ale teraz som si nedokázal zapnúť gombík na nohaviciach.
Staré lewisky - zapínanie klasika a kolená tvrdé od špiny.
Nikdy som ich mame nedovolil prať, nech nestratia odolnosť voči vode.
A schopnosť stáť tam, kde ich položím.
Teraz mi to bolo jedno, oprať špinavé prádlo sa mi nikto nepokúšal a na druhej strane, to, či sa spečiem alebo nie, nikoho nezaujímalo.
Paráda.
Život, ako má byť.
To vravela Klára, keď si balila švestky. Volal som ju Lara, ale už nebudem. Pripomínalo jej to prsnatú hrdinku počítačových hier, filmov a toho biznisu podporujúceho silikónové implantáty.
Ona mala celkom maličké prsia a fascinovalo ma, že bola na ne hrdá. Nepovažovala to za nevýhodu, ale riadne si to užívala. Źiadne podprsenky, krémiky a posilňujúce cviky.
Free.
Život, ako má byť.
Premýšľal som.
Klára.
Prevalil som sa na svoju vlastnú hruď.
Vravela, že sa spustím, ak sa spustí ona.
Vravela aj, že niekedy som ako ženská. Keď si odmyslí moje lewisky. Lebo tie by si nijaká ženská nepretiahla cez boky.
Źe v niektorých situáciách príliš premýšľam.
Ešte raz som sa pokúsil zapnúť si rad gombíkov namiesto zipsu.
Asi som fakt spečený.
Pozrel som vedľa seba.
Na prsia.
„eeeehmmm,.. Monika?...mohla by si mi pomôcť?"