Telo

    Len jeden skok. Otrávená krv vlní sa po dlaniach,toľkokrát doráňaná duša odlieta na nebeských saniach.A bolesť mizne,tá bolesť,čo znetvorila detské líce zbaviac sa tak tŕňov,ktorých bolo nekonečno,státisíce.

Vanie vietor,hladí telo doráňané životom tak kruto,v makkom piesku leží ticho,sladko osudom zabudnuto.Túžby,čo zostanú navždy nenaplnené,horúce,budú svedkom tela zmoreného pre časy budúce.

Prázdny pohľad z utrápených očí upiera sa na mesiac.Bolesť v nich už stopy krutosti nezanechá nikdy viac.Komu,komu pripísať
 tú ohavnú vinu,že mladú schránku schovajú pod ťažkú,tmavú hlinu.

Doráňaná duša sa k cielu nikdy nepriblíži,bola odsúdená zostať pribitá na krutom života kríži.Prestal horieť nedočkavej nádeji vyslobodzujúci oheň, vytrhli zo zeme mladosti už dávno dolámaný koreň.

Pery plné nevyslišaných prosieb zmĺkli navždy,ich výkriky zanikli v tichom nočnom daždi. Koľkokrát sa už viera podkla,no vstala hore. Teraz z nej však zostalo len nekonečne prázdne more.

Unikla. Utiekla duša,už sa nevráti, čas bytia na zemi sa jej vytúžene kráti. Bolesti a zúfalstvá sa na rajskú baženosť menia.Už nikdy viac,nikdy viac dovidenia...