dobrodošli aneb ako som sa od šťastia zbláznila

„Nikdy si nebol pre mňa hrdina" šepkala som do  kameňov, uložených vedľa seba  - dlažba s názvom mačacie hlavy . Dvíhala som ich a s krvavými lôžkami prstov makko ukladala spať. Pod každý som ukryla jeden husto popísaný papierik. Kľačala som tam dlho. Na kolenách biele odkrvené odtlačky od ostrých plôch  skál.

Cesta vydláždená mačacími hlavami viedla k tehlovému domu. Na južnej strane mapy brizolitu. Pri dome uviazaná čierna koza. Vyťahovala slamu zo škár zajačinca a trhavými vzdychmi mečala. Tento obraz mi dorezal vnútro. Zašifroval sa v pamati. A napísal báseň s hudobným sprievodom.

„Keď si  pred tromi rokmi postavil tú plachetnicu, daroval si mi slobodu a odvahu" diktovala som sama sebe - a škrabala ceruzkou po poznámkovom bloku.

„Dal si mi oblohu z horizontálnej polohy"

„Život som žila a hádzala sa živelne do vĺn aby som v nich umrela" horúčkovito som skladala  popísané papiere a zakrvavenými hánkami dvíhala a ukladala kamene na miesto ukrývajúc pod ne skladačky posolstiev.

Pred domom stál polo - rozobratý Wartburg. Sedadlá boli vytrhané. A v karosérii si urobili hniezdo vrabce. V kufri sa skrývali pred slnkom sliepky. Okenice na východnej strane boli pozatvárané. Vchodové dvere prekrížené dvoma latami. Zaklincované.

Dom sme dostali darovacou zmluvou. Od cudzieho človeka. Ako sa hovorí - šťastnou náhodou. Sedeli sme na terase pred malou dedinskou krčmou, pili zalievanú kávu, jedli tatranky - bola to zastávka na ceste Niekam. Cigaretka v tichu. Prisadol si k nám. Vychudnutý štyridsiatnik v montérkach na traky. Mal iskru v očiach, šľachovité ruky, hnedú kožu. Okolo neho aura šťastia. Chlipkajúc z krígľa sa nám prihovoril. Spôsobom akým sa dedinčania nezvyknú prehovoriť.

„Dóbar dan" zakričal nám z pol metra do ucha juhoslovanskou melódiou.

„Dóbrodošli" pobozkal ma na čelo s pivnou penou na hornej pere.

Vybral z predného vrecka balíček s tabakom a obratne si ušúľal tenkú cigaretu. Pomedzi nádychy a výdychy nám rozprával. O mori, o borovicovom dreve, o prístavoch a námorníkoch, o pálenke, o svojej žene, dcére. Hovoril, že do nás vidí. Hovoril, že vidí, že sme šťastní ľudia, že v nás vidí slnko. Bolo to z jeho úst veľmi zvláštne. Bol to vlastne chlap s jednoduchou slovnou zásobou, človek ktorý celý život robil v kolektíve spotených chlapov čo bohovali, slopali a smradľaví šukali  štetky za poldeci a občas aj vlastné ženy. Oči sa mu usmievali, dych mu páchol hnijúcim masom a skvaseným tabakom. Po každom úlete do citových sfér buchol pasťou do stola a odpľul pod stôl.

Nesedeli sme tam ani hodinu. Cudzí človek bol priateľský a úprimný. Pocit, že ho poznáme spoza plota, nás upokojoval.

O pol hodinu sme naskakovali po hlinitej ceste k domu, kde žil. Na jednom boku ohádzaný brizolitom. Okolo domu poriadok a sliepky.

Za domom lúka, široký kopec a na ňom ovce. V slnku vibrujúci vzduch. Cvrčky. Rozrušením ma striasalo. A naskakovala mi husia koža. Cudzí človek do mňa videl.

„Ty si šťastná" ťapol ma po pleci. Bolo to priateľské ťapnutie. Také ako si dávajú chlapi pred tým, ako vojdú do krčmy. Na povzbudenie.

„Je to tvoje" rehotal sa a s rozpaženými rukami objímal priestor čo nám práve odkázal.

Bolo mi na odpadnutie. Naplo ma na vracanie. A do trávy zo mňa vyšplechla káva.

„Nerob scény" stískal mi ruku On.

Cudzí človek na chvíľu zmizol v dome. A My sme sa pozerali jeden na druhého, a ticho sme ťahali dym z cigariet. Okolo nôh sa nám šúchala mačka a cvrčky nám hučali v ušiach. Musela som si sadnúť. Niečoho sa napiť.  Dýchať. Aby som prehlušila divé dunenie v hrudi.

Vybehol skôr ako som našla niečo, na čo by som si sadla. Prudkým pohybom ruky naznačil - poďte za mnou.

„Hajde" zakričal a my sme sa za ním rozbehli.

Zaviedol nás do niečoho, čo bolo kedysi záhradou. Náznaky hriadkov, dvadsať centimetrové laťky ohraničujúce niečo, lavica, stôl, suchá nekosená tráva, stromy s planými zakrpatenými plodmi.

Zapálili sme si, asi už stú cigaretu. Slávnostne sme si potiahli. Brada zdvihnutá. Ruka s cigaretou pateticky vykrútená. Dym vyfúknutý hore, do korún stromov.

Pred nami papier - darovacia zmluva - že toto miesto je už naše. Na stole litrová fľaša domácej pálenky. Tri poldecáky.

Na túto cestu sme sa vydali nečakane. V skrinke palubnej dosky dva pasy, v obálke s nápisom Slovenská Sporiteľňa šesťtisíc euro, rozsypané cigaretové škatuľky a žuvačky. Inú batožinu sme nemali. V noci ( ani neviem koľko hodín presne bolo) sme nasadli do auta, za predpokladu, že ideme na najbližšiu benzínku, kúpiť cigarety a voľajaké víno. Ale keď som uvidela tú obálku s nápisom Slovenská Sporiteľňa, plán sa zmenil. Domov sme sa vrátili len pre pasy.

Šťastie je všade, tak ako nešťastie. Nemusíme sa naňho nijak zvláštne pripravovať. Stačí ho prijať. Takto stretlo nás. Prijali sme ho. V záhrade pod planým stromom. Od Cudzieho človeka.

Pili sme tú rakiju ako vodu. Knísali sme sa na lavici ako klasy vo vetre. A šumeli sme spoločne s listami plánky. Pes pod stolom nám oblizoval spotené chodidlá a my sme si oblizovali kvapôčky nad hornou perou. Oči sa nám leskli, hlas skákal a jazyk sa nám hladko plietol. Búchali sme pasťou  po stole za každým citovým výlevom a hrešili, bohovali ako nám to predrozprával Cudzí človek. Zaspali sme. Uprostred slova. Uprostred smiechu.

Zobudila som sa s hlavou na stole. A s nohami položenými na psovi, nad ránom. Svitalo a vtáky na konároch čvirikali.

Bola som sama. Predo mnou zmluva - že nám to tu všetko patrí. Pero. Začala som hystericky behať. Po záhrade. Po dome. Bosá. Dokrvavila som si chodidlá. Krv sa miešala s hlinou a štípala ma v ranách. V rozrušení som sa povracala. Plakala som. Hľadala som okolo domu stopy po kolesách. Po topánkach. Nič. Ostala som v tomto Cudzom prostredí úplne sama. Po toľkom šťastí - ktoré som žila včera večer - bezmocnosť.

Vbehla som do domu. A s plytkým dychom som snorila po skrinkách, či nenájdem nejakú fľašku alkoholu. Hľadala som zle, jedna stála na stole. Pod ňou papier. Popísaný Jeho písmom.

„Išli sme na more, obaja. Tam je moja sloboda." to bolo všetko. Netušila som či sa vrátia. Netušila som ako sa dostanem k nášmu autu. Nevedela som čo tu budem robiť. Len som dúfala, že keď vytriezvie, vráti sa.

Asi som sa zbláznila. Nevedela som prijať nešťastie. Nebola som naňho pripravená. Opustil ma Najbližší človek.

Z kredenca som vylovila poznámkový blok. Vyšla von. A drevenými latkami som prekrížila  dvere do domu - do teraz - netuším prečo.

Ostali mi spomienky. Spisujem ich na papiere a ukrývam ich pod skaly. Aby ich neodfúkol vietor. Nerozmazal dážď:

„Mali sme domov, psa,  rodinu, plachetnicu v garáži, spali sme pod strešnými oknami, pozerali sa na hviezdnu oblohu. Mali sme pokojný život. Vzájomnosť."

 „V jednom momente sa stretlo šťastie s nešťastím. Neviem to prijať. Zbláznila som sa." 

Kožu na hánkach som už mala zodratú, tak isto aj lôžka nechtov. Pod kameňmi stovky posolstiev. Ani neviem koľko dní prešlo. Nič som nejedla. Koze sa minulo seno zo zajačinca. Polo - rozobratý Wartburg sa nezmenil, nezmenil sa ani dom.  Pes ma chodil pravidelne kontrolovať a oblizovať slzy, čo mi kvapkali na kamene. Začula som motor. Za mnou. Na hrboľatej príjazdovej ceste z mačacích hláv. Znovu som sa od rozrušenia povracala. Pes oblizoval zrazené kozie mlieko čo mi vyšlo zo žalúdku.

 A tí dvaja vyrehotaní "chuji" stáli predomnou.