Monika

Bol raz jeden ochranca zvierat, ktorý si poctivo vykonával svoju prácu. Chodil po kontinentoch hore a dole, a keď bolo treba, aj si zalietal, alebo sa plavil na lodi. Takto sa dostal napríklad do Južnej Ameriky (na mape pod Severnou), kde bojoval za opice žijúce v pralese. Popritom stihol vybaviť aj jaguáre a už letel do Afriky, kde dobreže nie vlastnou krvou bránil gepardy a psy. No vážne, psy. Nie však obyčajné, ale hyenovité, lebo takých je už naozaj málo.

Bol ako rytier, bojovník, ktorý sa staval pytliakom do cesty. Odhaľoval ich pasce, ktoré pripravili zvieratám, liečil tie, ktoré boli zranené a vracal ich späť do prírody. No okrem toho mal náš ochranca aj niekoho, kto naňho stále čakal. Malú dcérku Moniku.

Monika bývala s mamou vo veľkom meste. Každé ráno z balkóna na treťom poschodí vykukla jej hlava s hnedými brčkavými vlasmi, ktoré nie a nie sčesať do vrkoča. Obzrela sa napravo, potom naľavo, či už vonku nie sú jej kamaráti od susedov, dve mačky. Na ceste do školy sa zas neustále zastavovala, či ide ich sused so svojím pudlíkom a pred školou postávala pri strome, na ktorom krásne spievali sýkorky a vrabce. Možno sa skôr hádali, komu strom patrí, ale nášmu dievčatku to nevadilo.

Monika bola proste ako jej ocko. Nemohla bez zvierat vydržať, nech bola kdekoľvek. Preto nečudo, že jedno zvieratko mala aj doma, papagája Popa. Ináč sa volal aj amazoňan, celý bol pestro zelený, iba na hlave mal žltý chocholček. Sem tam sa nejaké žlté pierko objavilo aj inde, na chrbte, či na krídlach, ale to len akoby náhodou, akoby tam ani nepatrilo. Popo bol darček od otca, ktorý si hovoril čo chcel a kedy chcel.

„Zhasni svetlo“, škrekotal, keď Monika ráno rozhrnula záclony.

„Jem zásadne len slona“, chválil sa, keď mu do mištičky sypala semiačka.

A večer, pred spaním, sa lúčil slovami: „Poďme žúrovať!“

Proste, Popo bol Popo. Jediný, koho počúval, bol Monikin otec. Možno preto, že ho sám doniesol, a ako vravel, vytrhol ho pytónovi rovno z „priateľského objatia“ (aby ste vedeli, pytón žiadne priateľské objatia nerozdáva, nie aby vám napadlo postískať sa s ním).

Keď Monika otecka o niečo poprosila a jemu sa to nepozdávalo, zhlboka sa nadýchol. Hneď nato dostal zo seba hlasný výdych, vystrúhal utrápenú grimasu a opýtal sa papagája:

„No povedz Popo, čo by sme mali urobiť?“

A Popo vždy zaškrekotal: „Neriskujte pane.“

Teda zamietnuté.

Inak to nebolo ani s prázdninami v Afrike, počas otcovej letnej dovolenky. Už päťkrát jej sľúbil aspoň týždňový výlet a vždy to posunul zas o rok. Raz napríklad preto, že Monika dostala zlú známku a musela doháňať učivo cez prázdniny (no povedzte, komu by sa chcelo učiť). Jeden krát ocinovi pomohlo, že bola celý rok neporiadna a tri krát o výlete rozhodol Popo.

„Ale tento rok bude iný“, vravela si Monika. Navyše prešla od slov k činom. Upratovala si izbu ako nikdy v živote a učila sa až do odpadnutia (to sa len tak hovorí). Musela však zvládnuť ešte jednu vec, tú najdôležitejšiu. Svojho domáceho miláčika.

Jedného krásneho letného dňa vyrabovala svoju pokladničku, šla do obchodu a kúpila tie najlepšie pochúťky pre papagája. Keď bola mama v práci, zavrela sa s Popom do izby a trénovala.

„Čo urobí Popo, keď sa ho ocko spýta na názor?“, kládla mu stále tú istú otázkú a zároveň krúžila dobrotou rovno pred zobáčikom. Amazoňan krúžil hlavou spolu s ňou, pekne dookola.

„Neriskujte pane“, odpovedal ako obyčajne.

„To nie je dobre Popo. Takto sa k dobrote nedostaneš“, a odtiahla ruku od papagája. Ten za ňou natiahol krk ako len mohol, až sa zdalo, že spadne z bidielka. Ešte aj zobáčikom cvakol, sklamaný a možno aj nahnevaný, že mu nechcú dať také dobré semiačka.

„Povedz: Musíme ísť do Afriky. No tak, povedz to.“

Popo, už celkom zhypnotizovaný, zabudol na vďačnosť k pánovi, na pytóna aj na všetko ostatné a dostal zo seba: „Musíme ísť do Afriky. Ihneď!“, pridal a dostal za to obrovskú porciu odmeny.

Prišiel deň D. Ocko sa vrátil, všetci sa objímali, stískali a tešili, že sú pokope. Rodinka si sadla do obývačky, rozbalili sa darčeky i čokolády.

„Oci, oci, už sa neviem dočkať, kedy pôjdeme spolu do Afriky“ vyhŕklo z Moniky.

Ocko sa zahniezdil, z dobrej nálady mu ubudlo, ale nepovedal nič. Chvíľu strašil svoje dievčatko príbehom o tom, ako kolegu skoro chytil krokodíl a hneď nato sa spýtal mamičky: „No a ako je to s naším slniečkom? Upratuje si už izbu? Tam kde sme teraz bývali to za nás nik nerobil. To veru nebol hotel, na aký sme zvyknutí...“

„Izba sa jej od čistoty takmer leskne, žiaden neporiadok, všetko ako má byť“ pochválila mama dcérku a usmiala sa na ňu.

„A v škole...?“

„Samé jednotky. Vraj by som mohla doučovať slabších spolužiakov“ nedalo Monike, aby sa nepochválila slovami pani učiteľky . Už aj ocino sa usmial a postrapatil jej dlhé neposlušné vlasy.

„No, teraz už len čo si myslí Popo. Takže, kamarát, čo na to povieš?“

Všetci otočili hlavu k vysokému bidielku a jeho zelenému obyvateľovi. Dovtedy sa Popo prechádzal hore dole, nervózny, že mu nik nevenuje pozornosť. Na pánove slová však zastal, natiahol sa a....

„Musíme ísť do Afriky! Ihneď!“ zvolal a obzeral sa, kde je dobrota, ktorá sa mu vždy po týchto slovách ukázala.

Otec nemohol uveriť vlastným ušiam. Pýtal sa Popa zase, a ešte raz, no ten sa len domáhal cesty do Afriky a svojej odmeny.

„Netreba sa nám predsa ponáhľať. Som tu ešte týždeň a na takéto dôležité rozhodnutia bude času dosť“. Hlava rodiny si nechcela priznať prehru, a preto radšej odsunula rozhovor.

A tak sa začal ten najčudnejší týždeň v živote Monikinej rodiny a pre Popa rozhodne ten najlepší. Pod rôznymi zámienkami sa Monika aj otec vyhovárali, že musia zájsť do papagájovej izby. Tam ho potom ocko skúšal semiačkami prinútiť, aby kolaboroval (prešiel na jeho stranu a opäť zamietol výlet do Afriky). Ale Popo už bol na chutnejšie veci. Vernosť pánovi ho netrápila, žiadne kázne ani prosby naňho nemali účinok.

„Musíme ísť do Afriky. Ihneď! Terrrraaaaz!“ zaškrekotal v posledný deň.

Monika vytiahla spod postele dávno zabalené kufre a otec videl, že je rozhodnuté. Konečne sa ide do Afriky.