Žehlička

Niekto sa rozpráva s kvetmi, niekto s elektronikou. Aby som bola úprimná, elektronika nie je jediný druh, ktorý musí znášať moje vyčerpávajúce monológy. No aspoň niekto im venuje kúsok pozornosti.

So žehličkou nie som veľmi dobrá kamarátka. Nemám ju rada, ale nechcem, aby o tom vedela. Niekedy predsa potrebujem aj jej pomoc, tak ako dnes. Viem, nie je to odo mňa pekné, správať sa takto vypočítavo, ale utešujem sa, že to je len VEC, a preto jej to nevadí.

Nie vždy ma však táto predstava dostatočne uspokojila, a prišli dni, kedy som sa rozhodla k niektorým veciam správať o čosi milšie a dnešok k nim patril. A tu sa znova objavujú moje vypočítavé myšlienky. Chcela som si urobiť očko u najnáročnejšej sestry akú kedy kto mal. Požiadala ma totiž, aby som jej vyžehlila nejaké košele, ktoré potrebuje do práce. Na druhej strane, niečo som jej dlhovala, a preto mi táto pomoc prišla vhod.

Vzala som teda žehličku a naplnila som ju životodarnou, prevarenou tekutinou H2O. Žehličku som zapla a kým sa rozohriala, bola som zobrať spomínané košele. Jednu som si nechala na stole a ostatné dve som položila nabok.

Najprv golier. Vystrieť a prežehliť. Stačilo raz. Ten, kto vymyslel naparovaciu žehličku, bol zrejme génius. A odvážim sa tvrdiť, že to bola žena. Ako asi funguje? Tuším sa pôjdem porozprávať s mojím obľúbeným skrutkovačom. Už dávno som nič nerozmontovala. Naposledy to bol môj fon-fon telefón. Funguje. Žiaľ, otázku ako? sa mi vylúštiť nepodarilo.

Ledva som sa zamyslela, košeľa bola ožehlená. Šlo to akosi... samo od seba.

„Prečo vlastne žehlenie neznášam?"
„To sa pýtaš mňa?"

Už už som si začala myslieť, že blúznim, a prihovorila sa mi žehlička. No hlas svojej sestry poznám. Vydýchla som si. Nie som blázon.

„Rečnícka otázka."

Odvrkla som a premýšľala ďalej. A spomenula som si na svoj dôvod. Robím to nerada, pretože nevidieť výsledok. Samozrejme, niekto si všimne neožehlenú košeľu mladého pána na rokovaní, alebo dokrkvanú sukňu slečny, ktorá kráča námestím. No nerada opúšťam svoje názory, a možno aj preto v žehlení nevidím zmysel.

Dnes sa mi však v tejto činnosti nevídane darilo. Mohla som si za svoje „umenie" gratulovať. Košele boli dokonale rovné. S výsledkom som bola spokojná, a tak som ich odniesla sestre do izby.

Nepoďakovala. Svoje sklamanie som chlácholila myšlienkou, že jej mlčanie je dôkazom, že košele sú vyžehlené podľa jej predstáv. Veď by ma predsa upozornila aj na čo len drobnú nerovnosť.

Ponaučenie 1: Len ak nič nečakáš, nesklameš sa.
Ponaučenie 2: Z poviedok vraj ponaučenia neplynú.