Veselý šrób

V krčme sedelo asi dvadsať chlapov. Po väčšinou sa jednalo o jednoduchých drevorubačov a pracovníkov píly. Nasávali pivo, navážali sa do politiky, nadávali na robotu, smrdeli... Proste bežný deň v dedinke Ďaleká Zapadla.

Žil tu však aj istý Jano. Od zvyšku obyvateľov sa líšil tým, že mal vysokú školu a všetky prsty. Nosil veľké okrúhle okuliare, károvanú košeľu, mal dlhšie blonďavé vlasy a chudú postavu.

Ako to už v podobných situáciách chodí, nikto ho nemal rád. On sa však nesťažoval, bol zvyknutý na samotu a vystačil aj si sám zo sebou. A ak nie, tak si to aspoň nahováral.

Na tie pomery pokojnú atmosféru v hostinci odrazu narušil strašný kovový zvuk. Akoby niečo ťažké a veľké.

„Nazdar chlapi!" Zvolal ktosi od dverí.

Všetci na chvíľu stíchli a obzreli sa. To čo zbadali bolo prinajmenšom počudovania hodné. Stál tam asi dva metre veľký oceľový šrób.

„Jak sa máte?" Pokračoval usmiatym hlasom.

Oni len pokrútili hlavami na znak ignorácie a opäť sa začali rozprávať. Až na jedného.

Jano okamžite vstal a pribehol k nemu.

„Čo si do čerta?"

„Som veľký oceľový šrób!"

„Eh?"

„Šróóób! Niektorí mi hovoria aj Skrutka, ale ja som chlap,
chápeš... Heh!" Zasmial sa.

„A ... a... a to prečo? Ako to... Skadiaľ....?"

„No aspoň niekto je zo mňa vedľa. Divné... Obvykle keď ma ľudia zbadajú sú všetci trochu mimo, ale tu..."

„No, týchto imbecilov si nevšímaj. Nezaujíma ich nič čomu nerozumejú... Ale to je jedno! Kde sa tu vôbec berieš!?!"

„Beriem? No šiel som okolo a videl som krčmu, tak som si povedal, že skočím na jedno."

„Aha..."

„Sedíš tam?" Ukázal na opustený stvol v rohu miestnosti.

„Môžem si prisadnúť?"

„No ja... Vždy tam sedím sám..."

„Tak odteraz už nie." Usmial sa už sediaci srób.

Jano si prisadol.

„Donesiem vám niečo?" Prihovoril sa hostinský.

„Dve pivá vás poprosím." Povedal šrób, zatiaľ čo sa Jano snažil zdvihnúť stále spadnutú sánk6u.

„Hneď to bude."

Chvíľu sa nič zvláštne nedialo. Srób sedel a čakal na pivá, Jano čumel na šróba a evidentne hľadal racionálne vysvetlenie.

„Počuj, na čo tak čumíš?"

„Na teba sakra!"

„Nemôžeš s tým prestať?"

„Snažím sa..."

„Pozri! Svet je normálny, nič sa nezmenilo a ani neprišla apokalypsa, len jednoducho existuje jeden veľký živý kovový predmet a práve s tebou sedí za stolom. Zmier sa s tým."

Po týchto slovách sa Jano trochu upokojil. „No dobre... A ako sa máš...? ...Šrób..." Snažil sa k nemu prihovoriť ako k hocikomu inému. Moc mu to nešlo, lebo sa neprihováral nikdy k nikomu.

„Mám sa fajn. Som celkom spokojný. Žije sa mi dobre."

„Tak tu to je!" Tresol hostinský dva pollitrové poháre na stôl. Šróba to trochu ofŕkalo pivom a hodil na neho chladný pohľad.

„Dávaj pozor do riti! Chceš aby som zhrdzavel?"
Krčmár radšej rýchlo zmizol.

„...Tak kde som to prestal." Ďalej rozprával načúvajúcemu Janovi. „No a tak si chodím po svete..."

„Waw... To je úžasné!"

„Heh dík. Počuj mohol by si to do mňa naliať?"

„Čo? Jaj... A... Áno, jasné."

Šrób otvoril papuľu a Jano mu tam vlial celý obsah pohára s pivom.

„GRRR! Paráda! Tak to mam rád!"

„...Vieš, mali by ta skúmať vedci! Si v podstate zázrak!
Fyziologická anomália! ...A ty tu namiesto toho len zabíjaš čas."

„Hej, hej hovoril som si, že sa niekedy stavím u lekára, ale najskôr..."

„...Čo?"

„Chcem si splniť svoj sen! Nechodím po svete len tak pre
nič za nič."

„Hľadáš si partnerku?"

„No heh, to je druhoradé."

„Tak čo teda?"

„Chcem sa stať slávny! Hľadám niekoho kto by do toho šiel
so mnou."

„Do čoho?"

Šrób sa na chvíľu zahľadel na Jana.

„Počuj, poďme spolu! Ty si ten pravý. Celkom vhodne ma dopĺňaš. Ja som ťažký, ty si ľahký... Vytvárame dobrý kontrast..."

„Kam?!?"

Šrób prižmúril oči a nahol sa bližšie k Janovi, čím vytvoril potrebnú chvíľku napätia a potom povedal: „Stanú sa z nás rockové hviezdy!"

„Čo?!?"

„...No pôvodne som chcel hrať metal, mám na to totiž isté
predpoklady, ale vo vnútri som jemná duša..."

„Čo to trepeš? Ja s tebou nikam nejdem! A ako chceš hrať? Veď ani nemáš ruky!"

„Ooo o to sa neboj mám to vymyslené. Budeme hrať hard rock, teda vlastne ty budeš. Ja sa len vždy pri refréne hodím o zem, to nám dodá úplne originálny zvuk! Pripadne môžem robiť aj dlhšie sóla. Vieš ako nám to budú ostatné kapely závidieť? Ten hrmot!"

„Ale ja neviem na nič hrať!"

„Naučíš sa!"

„Nemôžem odísť... Mám tu prácu!"

„A máš to tu rád?"

Jano sa porozhliadol po krčme. „Jasné, že mám!"

„Ako to tu môžeš mať rád? Je to tu strašné!"

„Je to môj domov..."

Šrób sa sklamane zavŕtal do stoličky. „Počuj chodím po svete už desať rokov. Tisíce ľudí chceli aby som ich zobral do kapely, ale ja som vedel, že to nie sú oni koho hľadám. Tebe tu možnosť ponúkam a chceš ma odmietnuť? Premysli si to!"

„Hmm..." Jano sa napil. „No dobre! Tak poďme, budeme slávni!"

„Jupí!" Zaburácal šrób.

„Ale bude to hrozné, ja naozaj neviem ani ako sa drží gitara."

„Bez obáv... Nech urobíš hoci akú hovädinu, vždy sa nájdu ľudia, ktorým sa to bude páčiť." Usmial sa šrób. „Ja som v podstate aj dokaz tohto tvrdenia. Hehe..."

„Eh... No dobre."

Odrazu sa rozleteli dvere. Do vnútra vletela akási veľká kovová šesťhranná vec. Všetci ostali opäť zízať, len šrób skríkol:

„Matka?!?"

Hneď ako ho zbadala prikotúľala sa k nemu. „Kam si mi zas zmizol?"

„Ty máš matku?!?" Skočil jej do reči Jano.

„Jasné, zé mám matku! Myslel si si, že som zo železiarní, či čo?" Okríkol ho. „Ako si ma tu našla?" Bojazlivo sa jej opýtal.

„Veľký tupý šrób sa neschová! Ľudia mi povedali e, že ťa videli šúchať sa po ceste prvej triedy. Čo keby do teba niekto nabúral? Rozmýšľaš ty vôbec?!? Veď by sa niekomu mohlo niečo stať!"

„Prepáč mami..."

„Okamžite sa do mňa naskrutkuj a padáme odtiaľto! Fuj, taká špina!"

„Ale! Ja! Práve som si našiel kamaráta! Založili sme kapelu!"

Matka sa zadívala na Jana.

„Čo ste vy za idiota?!? Nevidíte že je postihnutý! Má o pár závitov naviac..." Pozrela sa na šróba ľútostne.

Jano si pretrel spotené čelo.

„Hyyyy!!! Vy ste mu dali pivo!" Zrevala matka.

„Prepáčte... Ja som nevedel, že..."

„Okamžite odchádzame!" Skríkla, schmatla šróba a už ich nebolo.

Jano ostal vyvalene sedieť v opustenom rohu krčmi. Sám. Prišlo mu to celé trochu ľúto. Mohol mať kamoša, síce divného ale mohol.

Jedine čo tu po ňom ostalo bolo nedopité pivo. Hoci veľa nepil, toto bola tá chvíľa keď si dal aj on. Asi to ale prehnal lebo sa mu hneď potom akosi všetko stratilo. Zrazu nastala podivná tma. Zdalo sa mu, že všetko trvá dlho. Niekoľko minút, potom hodiny, dni...

„Už sa prebral! Aha!" Skríkla sestrička, nakláňajúca sa ponad neho.

„Čo? Kde to som?" Povedal otupne.

„Ukľudnite sa. Ste v nemocnici." Prehovoril pokojným hlasom práve prichádzajúci lekár.

„Čo sa mi stalo?"

„Mali ste nehodu. V krčme v dedine na vás spadol strop. Sedeli ste v takej rozpadnutej časti..."

„Oh, preboha..."

„Mali ste šťastie. Jeden trám vám zarazil do hlavy veľkú kovovú skrutku. Mohlo vás to zabiť, stačilo pár milimetrov do...

„...Šrób!"

„Ehm, prosím?"

„Bol to šrób, nie skrutka."

„No áno jasné, šrób..." Pozrel sa na sestričku a prevalil
oči. „Dávajte na neho pozor!" Dodal a odišiel.

„A toto ma byť čo?!?" Pozrel sa Jano na ruku.

„Museli vám amputovať tri prsty, ale nebojte sa s tým sa dá žiť." Utešovala ho sestrička.

Jano si polozil hlavu na vankúš, zavrel oči a s uspokojením povedal:

„Dobre, možno teraz konečne zapadnem..."