Môj brat a jeho kocúr

Nie je to tak dávno, čo mi zomrel brat. Nechal po sebe len veľmi veľa smútku, prázdnu izbu a kocúra. Boli naozaj nezvyklá dvojica. On a jeho kocúr.  

Neviem ako to vysvetliť, ale tento kocúr rozhodne nebol taký ako iné kocúry. Neutekal každý deň niekam preč, netúlal sa, dokonca, bez brata takmer ani nevyšiel z domu. Vždy som si myslel, že ten kocúr mal dušu psa.

Možno to bolo preto, že vycítil, že s bratom sa niečo deje. Vždy keď mal bolesti, sadol si do svojej stoličky a kocúr mu vyskočil na nohy a ticho priadol. Musel to cítiť, verím tomu, že sa mu snažil pomôcť. Brat na jeho starej stoličke trávil veľa času, len sťažka chodil a často som mu musel pomáhať ako sa len dalo.

Potom prišiel deň, keď sa mu pohoršilo a museli ho odviezť do nemocnice. Už nikdy sa odtiaľ nevrátil. Operovali ho a ešte týždeň ležal na lôžku, potom zomrel.

Kocúr si v ten deň ľahol na bratovu stoličku a už sa z nej nepohol. Nikdy. Ležal na nej niekoľko dní, ani nejedol, ani nepil.

Je pochovaný za domom, pod veľkým košatým stromom a stará stolička, na ktorej umrel je hneď vedľa neho. Stolička statočne odoláva počasiu akoby ju niečo ochraňovalo. Občas keď sa pozriem z okna, takmer ich tam vidím ako sa pri nej hrajú.

Smutné pradenie oddaného kocúra ešte stále doznieva vo vánku. Verím, že sú v nebi spolu a sú šťastní ako boli aj tu... Môj brat a jeho kocúr.