Obchodník so smrťou...
http://citanie.madness.sk/view-16032.php
Ako malý kozmonaut chcel byť,
No keď okúsil chuť sveta,
Cítil že nieje prečo žiť,
Nakoniec nikto proti smrti nemá právo veta...
Zistil že smrť jediná spravodlivá je,
Nevidí rozdiel medzi chudákom a boháčom,
A tak ako vlak vybral si svoje kolaje,
Odvtedy je zo smrťou kamošom...
On dáva jej duše,
Bez výčitiek či strachu,
Život berie rýchlo ako šíp kuše,
Necháva ležať mŕtve telá v prachu...
Peniaze za to získava,
Pre ne hocikoho zabije,
Smrti tým do karát nahráva,
Dnes večer znovu zbraň svoju nabije,
Vydá sa nájsť obeť svoju,
Jej tvár z fotky dobre pozná,
Pomaly priplíži sa ku kroviu,
Pritom kľudne si vychutnáva kusy hrozna...
Chvíle sa javia ako hodiny,
Cieľ nikde nevidieť chodiť,
Dnes sám bude bez priateľov a rodiny,
Už mal by sa modliť,
Posledné minúty odbíjajú mu,
Ešte raz zbraň si skontroluje,
V tom myslí že upadol do klamu,
Ktosi k dverám pristupuje...
Dočkal sa svojej chvíle,
Otočí sa a vezme si batoh,
Za takými ľudmi už prebehol míle,
Teraz je z nich len kopa mátoh...
Vkĺzol cez dvere tichučky,
Na konci chodby slabé svetlo svietilo,
Pred dverami pes sedí mlčky,
To stvorenie jeho plány skoro zmarilo...
Vo chvíli keď šteknúť chcel,
Bleskovo vrahove ruky za chrbát leteli,
Tmu ožiarila lesklá čepeľ,
A psovi nože hrdlo preťali,
Zachrčal on posledný krát,
Pomaly sa sunul k zemi,
Jeho pán mal ho veľmi rád,
Na dlážke tvoria sa krvavé lemy...
Pomaly odsunul rukou dvere,
Videl v kresle ho sedieť,
Televízor svietil v tomto šere,
Na hlave striebristé vlasy sťa perleť,
Pomalým krokom prešiel mu za chrbát,
Tasil nabitú zbraň,
Už nemá sa čoho báť,
No v tom muž pozrel naň...
Bleskovo chcel ho streliť,
No niečo v jeho vnútri bránilo mu,
Chcel sa tými zábranami prebiť,
No zrazu zbadal malú nohu...
Mužovi v náručí malé dieťa spalo,
On stále nehybne hľadel vrahovi do očí,
Dieťa nevinný výraz malo,
Stiahne kohútik a pomaly z miestnosti vykročí,
Nemôže tohto tvora o otca pripraviť,
Jeho duša mu to nepovolí,
Možno toto je chvíľa kedy všetko má napraviť,
Keď smrti po nevinných chodiť nedovolí...
Potichu premýšlajúc kráčal k hlavným dverám,
Keď za ním ozval sa hluk,
Čiasi dlaň pritiahla sa mu k perám,
Aby nepovedal ani muk...
Videl že muž už dieťa odložil,
A teraz on sa lovcom stal,
Vzdal by sa a ľahko by život položil,
Vymanil sa z jeho zovretia a k oknu sa hnal...
Za ním výstrely štekali,
Pomaly nemôže dýchať,
Guľky mu rebrá preťali,
Pri srdci začalo ho pichať,
No nevzdal sa a bežal ďalej,
Chodba sa dlhšou zdala,
Oproti šanci jeho na život malej,
Avšak po chvíli ho luna z vonku uvítala...
Preletel oknom a letel dlhým oblúkom,
Až na riečnej hladine napokon pristál,
Hrom zakryl šplechnutie sťa klobúkom,
Voda číra bola ako krištáľ...
Mrazila mu celé telo,
Prúd ťahal ho pomaly dole korytom,
Chcel zabrať smelo,
No už nebola sila v jeho tele rozbitom...
Z okna spokojne hľadel na nňo muž,
No v tom bolesť v srdci zacítil,
So slabým srdcom nemal za ním bežať už,
Smrť si aj tak prišla po ňho a on to vycítil...
On smrť si zaslúžil,
Čo o vrahových skorších obetiach povedať sa nedá,
Tým že vraha zabil pre seba si zadosťučinenie vyslúžil,
Vždy vedel že činmi svojimi do pekla sa predá...
Ale zobral predsa len so sebou vraha tiež ?
Tak to len ty, veľectená Smrť vieš ...
Púštou kráča muž,
Nesie pomoc ľuďom cudzým,
Viac zbraň nevezme do ruky už,
Len ak by tým pomôcť mal druhým,
Avšak teraz svoje šťastie hľadá v mieri,
Jazvy po guľkách pripomínajú mu ako smrť ho odmietla,
A tak chudobným v Darfúre pomôcť trieli,
Ale ani tým neodčiní prečo jeho vstupenka do neba sa zamietla...
A tak kým do pekla ho vezmú príšery dávne,
Bude pomáhať a vedieť že robí konečne veci správne...
M.V.