Argyrades

Argyrades

Na tieto momenty nezabudnúť!

Po asfaltke hore. Penové šľapky sa mi rozlisovali pod chodidlami ako lístkove cesto. Z okraja cesty nás sleduje oslík. Bez pohnutia stojí pri polorozpadnutej plechovej bude. Ostáva mi smútok v duši. Bol taký vychudnutý. Neviem kam ideme. Ešte pred tým, než sme vstúpili do toho olivového lesa, pozreli sme hore. Videli sme kostolnú vežu. Dúfame, že tým smerom sa kľukatí táto cesta. A potom Y- psilon križovatka. Doľava. Tam je ten strom, ktorý má malinké olivy. Popri ňom a pohľad dolu. Tam kopy handier, pať - litrové hrdzavejúce kvádrovité škatule od syru FETA, polámané plastové stoličky. Žijú tam, a každá smeť má svoje miesto, tí čo majú oslíka. Na zákrute - ďalšie smetisko. Čalúnený gauč a chuť si naňho sadnúť. On hovorí - radšej nie, a tak sa pri ňom aspoň vycikám. Moč je horúci, páchne za čpavkom.  Kráčame.  A cítim smad. Až v ľadvinách. Soľ.  Za zákrutou prvý dom. Sliepky, škatule od syra, v nich muškáty, oleandre. Tieň pod olivami a vždy - potrebné haraburdie okolo domu.

...hore

Tento pocit vo mne ešte znie. Našli sme to mesto. Priviedla nás k nemu asfaltka. Kráčame objímaní tesnosťou ulíc. Kamenne mesto robí našim pleciam tieň a staručkí ľudkovia sa smejú na našom nadšení z rozvalín kedysi stojacich domov. Hovorím, toto je benátsky štýl. Štíhle, viacposchodové. Nízke stropy, drobné okienka. Všade okenice, ako natiahnutá harmonika, ako strúhadlo. Beháme od domu k domu. Pozeráme cez objektív. V uliciach pusto. Je poludnie a vonia obed. Paradajky, jahňacina, škorica. Starkí vystrkujú spoza závesov na dverách hlavy. Občas prebehne macka, inokedy pes.

Dom na rohu.

Hovorila som, že tento dom kúpime. A pozerala som cez prsty hore, na terasu zarastenú viničom. Je taký živý, ako pred dvesto rokmi. Myslím, že v ňom bývala ta bláznivá Francúzka z Alexisa Zorbu. Alebo nie? Aha, to bolo na Kréte. Izby driemu za okenicami a skrývajú svoj pach, možno komody a postele. Čalúnenú sofu a šachový stôl. Na modro natretý kredenc a taniere. Zabudnutý strúčik cesnaku, viazaničku levandule, suchú bazalku. Sadám si na schody, lebo chcem nech to ešte trvá. Nech patrím tomuto domu.

Nech cikády svojim vŕzganím prepília zámky tohto domu. Ja vojdem dnu, so zažmúrenými očami sa nadýchnem, a keď ich otvorím, uvidím prach vibrujúci v pásikoch svetla, ktoré prenikne cez úzke medzery v okeniciach. Budem sa dotýkať tých zhmotnených predmetov a zbavovať ich prachu a pavučín. A oči si zvyknú na šero a stanem sa vílou v tomto dome. A budem tancovať, až kým nezačne hrať gramofón. Tie clivé šansóny, ktoré tu zanechali ti, ktorí tu boli pred nami. A moje bosé nohy odhalia chladivú mozaiku na podlahe. Vyplaším vrabce, hniezdiace v perinách. A nakoniec otvorím okenice. Nech sa aj slnko zvíta s týmto magickým svetom. A svetlo odhalí detaily. A filigránové šperkovnice, zabudnutú vyšívanú vreckovku na nočnom stole, prázdny krištáľový pohár na klavíri. Karafu položenú vo výklenku na medziposchodí a háčkovanú deku na hojdacom kresle. „Aha, ešte sa hojdá." Bolo to určite len nedávno, čo z tadeto odišli...tí čo tu boli pred nami.

A cikády svojim tikaním posúvajú čas.

.

.

.

Teraz sa treba postaviť a ísť.

.

.

.

Opúšťam schody tohto domu.

O pár minút pred REALITKOU zisťujeme , že tento dom je za 120 000 euro. FOR SALE.

Nájdeme tieň. V úzkej uličke. Kamennú lavicu. Keď si sadáme, hlasno si vzdychneme. Sme šťastní. Na kolenách si šúľame cigarety, vdychujeme vôňu  vlhkého tabaku, vypľúvame jeho trčiace zvyšky lepiace sa na pery a rozprávame o dome. O tom, ako by sme tam žili a splácali pôžičku, robili kuchárov tam dolu, v Taverne pri mori, varili by sme (pre takých, ako sme teraz my) a kúpili si mopedy, aby sme boli rýchli, a dali si doviesť zo Slovenska naše auto aby sme mohli byt rýchli aj v zime, keď sú dažde. Hovorili sme, že chceme byt nimi. Rozprávať ich rečou a pol dna variť jahňacinu na škorici a víne. Pri západe slnka si sadnúť na tretí schodík a jesť kvádriky melóna. Vypiť pohár vody. A vyfajčiť za sebou pat cigariet, až kým sa nezotmie. On by chodil s chlapmi do Taverny na retzinu s kolou a ja by som klebetila so ženami pred domom. V nedeľu do kostola. Tri krát sa prežehnať a pobozkať si ruku.

Teraz nechám cikády nech odpočítavajú náš život.

TU,

(v meste,

kde muškáty sadia do škatúľ od syru FETA.)