Strážny anjel

Sedela som na nepohodlnej stoličke. Oproti mne sa vynímala pekná blondína, ktorá mi rozprávala zvláštne veci. Cítila som sa ako blázon, vlastne ona ma za blázna aj považovala.

•-         Dobre! A teraz mi nakreslite strom.

•-         Strom?

•-         Áno, akýkoľvek strom.

Vzala som ceruzku a nakreslila strom.

•-         Strom predstavuje vašu rodinu. Aká je pre Vás dôležitá....

Ticho som sedela a po tvári mi jemne začali stekať slzy. Tvárila som sa, že všetko čo hovorí počúvam. V skutočnosti som dokázala vnímať každé piate až dvanáste slovo.

* * *

Pred pol rokom

Chladný vietor mi tvoril účes ako stále keď som bežala na električku. Dobehla som v poslednej chvíli. Kamil pristúpil o pár zastávok ďalej.

•-         Ahoj! Musíme...

•-         Čo sa ti stalo? Prečo máš ruku v sádre? Aha, ahoj!

•-         Miláčik, všetko ti vysvetlím neskôr. Musíme vystúpiť už teraz.

•-         Deje sa niečo?

Kráčali sme už cez park. Vysoké koruny stromov sa jemne kmitali sem a tam.  

•-         Neboj sa!...Spadol som v práci. Nič to nie je.

•-         Dúfam... Prečo sme teda tu?

•-         Musím sa stretnúť s Leom. Má mi niečo priniesť.

•-         Už zase?

•-         Piánko...Veď ty nemusí.

•-         Raz za čas je to v poho, ale u teba je to deň čo deň.

•-         Kvôli mariške ešte nikto nezomrel....

* * *

Teplá voda mi objímala telo, keď v tom mi mamka začala doslova trepať na dvere.

•-         Pohni si! Telefón ti tu vyzváňa akoby horelo.

•-         Už idem...

O pol hodinu som už bola v nemocnici. Plakala som a plakala.

•-         On je silný! Dostane sa z toho.

•-         Prečo mi tu strkáš halušky do hlavy?! Zrazilo ho auto. Nedávajú mu veľkú šancu...

Ľuba ma utešovala ako sa len dalo. Buď som sa na ňu len vyvrieskala, alebo revala a nepočula čo rozpráva.

Po troch hodinách sa v dverách objavil lekár a zavolal si Kamilovu mamu. Dobehla som za nimi.

•-         Je mi to veľmi ľúto, ale váš syn to žiaľ nezvládol. Robili ....

Rozbehla som sa von.

* * *

Keď Ľuba došla za mnou domov, otvorila jej moja mamka. Vošla do izby.

•-         Klára?

•-         Prepánajána! Ty si zjedla všetky tieto tabletky? Prečo si ticho? Neplač už...Zjedla si ich všetky ty?

•-         Áno...

•-         Neplač! Vstaň z tej postele. Ideme na výplach žalúdka....

•-         Chcem byť sama.

* * *

•-         Prečo ste to urobili? Máte iba sedemnásť, teda už o mesiac osemnásť rokov. Dôvod na život sa nájde vždy. Viete ako ste ublížili vašim rodičom? Priateľom?...

•-         Prečo sa oplatí žiť?

Lekárka na mňa milo pozrela, vyčarila úsmev a spustila.

•-         Vy si myslíte čo?

V tej chvíli ma ovanul ľahký vánok, akoby ma niekto pohladil.

Vždy budeš mojim strážnym anjelom, pomyslela som si v duchu.