Rieka

Ruky už mala ľadovo studené. Vietor jej nezrozumiteľne kričal pri ušiach a hral sa divoké hry s jej vlasmi. Po tvári jej tiekli slané kvapky sĺz. Ešte sa držala. Pozrela sa dole, vody rieky s hukotom narážali do nosných pilierov mosta a tvorili zúriace krútňavy.

Mesiac sa so záujmom díval na jej počínanie a boj, ktorý sa odohrával v jej vnútri. Hviezdy si medzi sebou šepkali a chveli sa očakávaním na tmavom plášti Noci.

Zatvorila oči a tým z nich vytisla ďalšie slané kvapky, ktoré sa pomaly skotúľali po jej lícach. Utekala pred ním, konečne si to priznala. Utekala pred tým čo mala rada. Utekala pred životom. Chcela by tu on bol aj teraz, ale vedela, že ho už nikdy viac nestretne. Možno len keď skočí. Chcela sa zbaviť svojho života. Už v ňom nebolo žiadne svetlo Slnka, ktoré by svietilo. Chcela sa zbaviť všetkého čo cítila, všetkého čo sa kedy naučila. Chcela otočiť stranu vo svojej knihe. Nie! Chcela ju vlastne celú zavrieť a spáliť, mala chuť ju vidieť ako horí, ako plamene pažravo hltajú jednu jej stranu za druhou.

Zúfalá, unavená všetkým čo ju v živote postretlo, znechutená tým, že sklamala všetkých okolo seba, stála v strede ničoty, uprostred vetra nad černejúcou sa riekou.

Život. Ten, ktorý teraz tak strašne nenávidela, ju obral o všetko, o všetkých, ktorých mala rada. Zmenil ich na nepoznanie, už to neboli oni. Darmo sa usmievali na ňu rovnako. Cítila, že už to nie sú oni. Teraz jej pripadali ako beštie číhajúce na ňu, aby sa jej mohli vysmievať a oberať o všetko čo môže dať a aj o to čo nechce.

Aj toho posledného človeka , o ktorého najviac nechcela prísť, stratila. Život bude neustále krutý. Zobral jej toho, ktorý jej každý deň otvoril nové dvere. Nové dvere do sviežeho sveta nevídaných možností, do sveta svetla, nádeje a úprimnosti. Uvedomila si to však príliš neskoro. Potvrdilo sa, že všetko skutočne oceníme až vtedy keď o to nenávratne prídeme.

Vždy sa topila v živote, pretože nevedela plávať s ostatnými. Vždy plávala proti nim. On však bol akýmsi záchranným kolesom pre ňu, vždy ju vysotil späť nad hladinu keď sa tá nad ňou už takmer spojila.

Aj teraz sa chystala skočiť do vody proti prúdu. Ale prečo? V hlave jej vírilo príliš mnoho otázok, ktoré mali údel ostať bez odpovede.

Vietor do jej odhaleného tela dobiedzal čoraz viac a aj ruky mala čoraz ľadovejšie, akoby do nich odmietala prúdiť teplá krv hnaná rýchlymi tepmi jej srdca.

Už neplakala, nemalo to zmysel. Zahĺbila sa na chvíľu do minulosti, najviac z celého ľutovala to všetko, na čo nikdy nenašla v sebe odvahu, čo nikdy nespravila, nikdy nevyslovila a predčím neustále prchala ako splašená divá zver.

Túžila, vždy túžila naučiť sa pravidlá života, porozumieť im. Ale vždy spravila nejakú chybu, až napokon zistila, že ona nevie žiť s takými pravidlami, ktoré pre ňu určené, pretože ju šialene obmedzujú.

Až teraz si uvedomila, že kým je vlastne, že je len malým človiečikom a bojuje vo vojne, ktorú nemôže nikdy vyhrať. Musela žiť v pretvárke. Pretože tu, nikdy nemôže byť taká, aká je a aj to iba preto, že si to vyžaduje spoločnosť. Ale aká spoločnosť? Spoločnosť, ktorá sa jej obrátila chrbtom keď niečo potrebovala? Spoločnosť s hluchými ušami pre jej otázky?

Vzdala sa. Vzdala vojnu, vzdala sa spoločnosti. A teraz? Teraz sa jej zbaví, na večnosť.

Dúfala, že ak vyhasne jej život, vyhasne aj tá mučivá bolesť tohoto sveta. Bolesť zo straty toho čo tak mala rada, bolesť z nenávisti. Dúfala, že zmizne všetko, celý tento prekliaty svet, celý jej život.

Za chvíľu všetko pohltí voda rieky a očistí jej dušu od ľudského tela. Zaváhala. A čo ak nie? Čo ak sa mýli?

Pustila sa. Skrehnutými prstami sa už nedotýkala nevľúdneho železného zábradlia, už ani nohami nestála na pevnej dlažbe. Padala, dole do čiernej vody, do oslobodzujúcej rieky, unášajúcej špinu ľudstva a za okamih aj ju. Vedela, že tentoraz ju spod hladiny nikto nevysotí aby sa znovu nadýchla, už nie.

Okolo svojho tela na chvíľu pocítila mrazivý chlad. Prenikal až do jej vnútorností a nútil ju zvinúť sa do čo najtesnejšieho klbka. Cítila ako jej pri nádychu vstupuje do pľúc voda a mrzne v nich. Otvorila oči aby naposledy videla zhrozenú tvár Mesiaca a zatvárajúce sa čierne vlny nad sebou.

Rieka ju pažravo pohltila. Tak isto ako aj mnoho ľudí pred ňou a tak isto ako pohltí aj mnoho ľudí po nej.