Uprostred dažďa

Dážď. Vždy si spomenula na dážď, keď myslela naňho. Spomenula si na šedú oblohu, krajinu zahalenú v závoji smútku. Vždy počula to tiché šumenie, to ako kvapky jedna po druhej dopadajú na steblá trávy, na stromy, na skaly, na hladinu rieky, na pochmúrne dáždniky pod ktorými sa skrývajú samotou premočené ľudské duše.

Aj teraz pršalo. Slzy neba potichu klopkali po hladkom dreve, v ktorom odpočívali jej spomienky, pocity...... jej láska k jednému človeku. Uprostred dažďa, keď vôňa hliny obklopuje ľudí......ona pochovávala všetko,..... všetky myšlienky naňho.

Zo začiatku si vždy myslela, že to čo sa deje nie je pravda. Mala ho príliš rada na to, aby si všimla aký je naozaj. Aby si všimla, klame. Vyronila kvôli nemu príliš veľa sĺz.....nie....už to skončilo....aspoň sa presviedčala, že naňho teraz navždy zabudne.

Vedela, že sa to však aj tak nedá...... a nebo len plakalo ďalej.

Láska neexistuje. Dlho si to myslela, až kým si vlastne neuvedomila, že jej sny ktoré tajne snívala, jej splnil niekto, od koho to vôbec nečakala.

Mal toľko chýb, tak veľa zlých vlastností......no ona v ňom videla dobro, to čo iní nie. Presviedčala všetkých o tom, že on zlý nie je,....že za tým človekom akým sa javí okoliu sa skrýva niekto úplne iný. Nahovárala si, že je citlivý......aj bol. Bol.....ale jeho citlivosť sa stratila kdesi vo víre minulosti.......zmenil sa ......a zmenila sa aj ona.

Možno to bolo tým, že dospeli. Nechcela si to pripustiť......natoľko sa vzpierala významu toho slova až si ani nevšimla, že sa to už stalo..... dospeli.........on je iný....ona je iná......

Možno aj vždy boli rozdielny......ich vzťah, ich priateľstvo už nemalo ďalej zmysel.

Ona klamala seba a on klamal ju........KLAMAL........prečo?

Sľúbil jej...raz v lete, keď bolo po daždi a oblohou sa klenula dúha......že navždy ostanú priatelia.....navždy.....

Vtedy sa jej navždy zdalo dostatočne dlhou dobou. Teraz už vedela, že „navždy“ bolo len okamih.....

Ona už o to priateľstvo ani nestála......klamal jej.....a ani nevedel, že už dávno sa priateľská láska v nej zmenila na čosi iné.......možno to raz pocíti aj on.

Strieborné nite spájali mokrú zem so sivým nebom, tučné kvapky sa ježili v tisícich pichliačoch mlák.

Teraz už vedela, že láska existuje......a aj to ako bolí.

Chcela naňho zabudnúť, teraz......a na večnosť času.....bez stopy si ho vymazať zo srdca.....z duše.

Chcela naňho zabudnúť teraz uprostred dažďa, ktorý jej ho tak strašne pripomínal.

Milovala ho.....osamelo a ticho......iba kvapky dažďa šumeli okolo nej.