impresie, minuloročná jeseň, verejné poďakovanie Anne, alebo len obyčajný LIST

Teraz tu sedím a rozmýšľam nad tým dievčaťom z Blogu. Ako mi dala inšpiráciu, keď som bola prázdna. Že som vtedy znovu začala veľa čítať. A potom potreba písať. Vtedy bola jeseň a ja som žila ako v Kieslowského Krakowe. A všetky tie svetlá o piatej večer. Robili mi ryhy do miesta, niekde v hrudníku. Do toho miesta, kde cítim prázdno, kde cítim očakávanie. Vtedy som mala na zemi stĺpy kníh a používala ich ako konferenčný stôl a v rúre jablkovú štrúdľu. Za oknom hmla a okolo mňa teplo a červené tiene okolo malej lampy, v sklennej guli s vínom na stopke. A množstvo klišé o škorici, dekách, a teple domova. Chcela som piť čaj, veľa čaju s mliekom a medom. Pozorovať ako sa vmiešavajú, ako mizne ten mramor niekde na dne.

Chcela som malé bábkové divadlo, s drevenými postavami, s tvárami ktoré plačú. Dotýkať sa nití, klopkať po malom javisku. Obehávala som starinárstva s leskom v očiach a s kvapkajúcim dáždnikom. Nemali. Namiesto prenosného divadla som nakúpila množstvo deravých tienidiel na stolné lampy. Za pár šupiek mi robia operu v duši - doteraz. Niekedy to skrátka nejde, mať čo chcem.

Vtedy, doma, často dunela hudba. Orchestrálna. Basy mnou vibrovali. Vtedy som často myslela na smrť.

Spoza okna som počúvala dážď. Špliechanie kolies v mlákach. A niekedy som len tak prelistovala knihu. K vôli vôni. 

Niekedy som len ticho ležala na chrbte a pozerala do stropu. Pozorovala som tiene a počúvala zvuky od susedov.

Dni boli navonok také jednotvárne. In utero však boli o tieňoch, hudbe a slovách. Prichádzali. Len tak, rýchlo, ľahko.

Keď som v čiernom baloňáku mokla na zástavke električiek, pozorovala kvapky na výklade kníhkupectva a fajčila, pohrýzol ma bezdomovec. Delírium. Povedala som si , že o tom napíšem. Doteraz som o tejto bizarnej situácii nič nenapísala. Ale ten moment bol pre mňa dôležitý.

Tie tabletky som nikdy neužila. Vrátila som ich tam, odkiaľ som ich doniesla. Pani v bielom na mňa pozrela spoza okuliarov a usmiala sa. Vedela, že ich nepotrebujem. Vtedy, s tým receptom od psychiatra v ruke, som mala v očiach energiu. Len tam v hrudníku niečo nebolo v poriadku. Zátka na kvasiacom burčiaku. Ten čo mi písal recept, nebol dobrý vinár.

Teraz tu sedím a som sentimentálna. Možno by som chcela byť strohá a veľmi vtipná. Ale niekedy to skrátka nejde.