Ani hviezdy nežiaria večne

Chodník pod jej nohami ubiehal do nekonečna. Kráčala po ňom a želala si aby bola už čo najskôr doma. Nie doma, medzi ľuďmi, ktorý ju naoko mali radi. Ale v tej pustej izbe, bez okien s rozhádzanou posteľou, na ktorej ju čaká medvedík s otvorenou náručou a večným úsmevom.

Pri obrubníku rástli púpavy a kvety mali ako malé žlté slniečka. Oblohu nad hlavou mala sivú, presne takú sivú, akým bol pre ňu tento svet.

Prechádzali okolo nej zúbožené bezcenné telesné schránky, možno niekedy nosiace v sebe niečo mimoriadne, no teraz už len prázdne a bez hodnoty. Boli to len figuríny, s ktorými sa niekto hral divadielko a poťahoval za motúziky s nekonečnou krutosťou.

Tvárila sa hrdo, nedotknuteľne akoby jej bolo všetko jedno a akoby bola šťastná. Pod tou tvárou, ktorú všetci videli však bola iná. Nikto nevidel, ako jej pod tou vymyslenou maskou tečú po lícach slzy, nevideli, že sa neusmieva, nevideli, že nie je hrdá, ale že jej duša je už dávno nalomená ľuďmi, ktorí neberú ohľad na nikoho.

Nevideli to, lebo to nechceli vidieť.......a ani ona sama nechceli aby to videli.

Ale prečo nevedela byť taká, ako tí ľudia čo ju zraňovali? Prečo nedokáže byť rovnako bezohľadná? Prečo každý koho mala rada, ju necháva ďaleko za sebou?

Niekto za to, že musí, niekto za to že zomrie a niekto jednoducho len za to, že chce. Ale predsa jej všetci chýbajú rovnako.

Veľakrát sa sama seba pýtala, chcela od nich veľa? Veď chcela len to, aby im mohla dávať svoju lásku a možno občas chcela pocítiť aj to že si to nejak aj cenia.....čo i len tým, že sa občas usmejú. Naozaj to bolo veľa?

Šla so sklonenou hlavou a kvapky stekajúce po jej lícach sa na chodníku spájali s kvapkami zo sivých mrakov.

Chcela im toho toľko povedať! No, cítila, že ju nechcú počúvať. Radšej sa vzdala a napokon sama seba presvedčila, že všetkým svojou láskou ubližuje, ......chce jej dať až príliš veľa.

Najradšej by sa utiahla pred svetom do ulity, ako slimák, keď ho zvedavé decko začne šťuchať palicou.

Želala si už jedine len to, aby ju v jej ulite niekto objal, pritúlil k sebe a povedal: „ To všetko raz prejde, veď ani hviezdy nežiaria večne...“

Chcela cítiť, že ju niekto má rád, ale tak naozaj, nechcela už viac pociťovať vynútené objatia a dotyky. A nechcela už nikdy počuť slová: „Buď silná, vydrž to“ , ktoré si tak často opakovala. Už nie. Chcela cítiť, že nie je zbytočné to čo robí........a aby človek na ktorého myslela na ňu viac nezabúdal...