Posledný les

Spisovateľ/ka: Elorain | Vložené dňa: 19. apríla 2006
http://citanie.madness.sk/view-1666.php

Bol nádherný deň. Slniečko hladkalo teplými, zlatými lúčmi pestro sfarbené listy, ktoré sa sebavedome chveli v jesennom vánku, alebo kolísavým pohybom ich strom, ako zamilované listy, posielal chladnej zemi.

Čarodejník sa v tomto krásnom jesennom počasí rád prechádzal. Cítil na starej, vráskami zbrázdenej tvári teplé dotyky slnka. Striebornú dlhú bradu a vlasy mu lúče sfarbovali do zlatista a tak vyzeral, ako keby mu slnečné lúče vyrastali namiesto vlasov a brady.

V lese nebolo počuť nič, okrem jeho šušťajúcich krokov v opadanom lístí a spev vtáčikov. Spomedzi kmeňov stromov sa vynorila červená líška s blýskavými žltými očami. Na čarodejníkovu tvár sa prikradol úsmev.

„Zdravím ťa Rúfus, ako sa máš? V poslednom čase som o tebe vôbec nepočul.“ povedal a podišiel bližšie k lišiakovi.

„Môže to byť asi tým, že v poslednom čase si sa veľa potuloval ďaleko od Zlatých slnečných lesov, ale ďakujem, mám sa dobre čarodejník“ povedal Rúfus kým si sadol a ryšavý chvost s bielim končekom si ovinul okolo čiernych nôh.

„Vieš, bol som na návšteve u starého priateľa, čarodejníka z Vrchov splnu. Poslal mi po Tytovi list, tak som ho navštívil“ dodal čarodejník aby uspokojil zvedavé uši Rúfusa.

Tyto bola veľká sova s nádherným perím, ktoré bolo obsypané drobnými perlami. Boli to vlastne slzy dažďových víl, ktoré mu ich darovali, keď im niesol list. Jeho koníčkom bolo vybavovať korešpondenciu medzi obyvateľmi lesa, ale rád zalietaval aj do vzdialenejších krajín. Často sprevádzal čarodejníka na jeho dlhých púťach a tak sa dostal skoro ako jediný aj do vzdialenejších končín ako bola rieka Lúčov.

Zrazu začuli sponad svojich hláv, čarodejník a Rúfus, hlasný krik.

„Albert! Albert!“ bol to Tyto.

Sova s jemným šuchotom peria zosadla na koniec čarodejníkovej palice a podávala mu v silných pazúroch, zvitok žltkastého papiera, obviazaný motúzikom z trávy a so zeleno-sivou pečaťou so znakom listu.

„Zdravím Albert! Prepáč že som vyrušil tvoju pokojnú prechádzku, ale doniesol som ti rýchly list“ povedala sova a pokyvkala hlavou spredu dozadu.

„Ďakujem Tyto. Som zvedavý kto mi ho posiela, tá pečať mi je dosť neznáma“ povedal čarodejník keď si bral list a rozlamoval pečať.

Časom zošúverenými a vráskami pobrázdenými rukami pomaly rozbaľoval list. Papier bol popísaný veľkým, nešikovným a neúhľadným písmom a bolo na ňom badať, že bolo písané rýchlo.

Stálo tam:


Milý Albert,
Bol by som rád, keby si sa poponáhľal k Hmlistému domčeku
pri rieke Blýskavka, na úpätí Hôr Snehových vločiek. Dejú sa tu zlé veci,
potrebujem Tvoju pomoc.
Tvoj dávny priateľ
Ronald

Keď Albert dočítal list, zdvihol obočie, zroloval papier a prirodzeným pohybom ho vsunul do otrhanej kapsy, ktorá mu visela na pleci.

„Tak a zasa sa musím vydať na cestu“ povzdychol si a prehrabol si dlhú bradu pretkanú zlatými lúčmi slnka.

„Rúfus“ ozvala sa po chvíľke „sprevádzal by si ma aspoň po okraj lesa?“ spýtal sa.

„Môžem, ak si to želáš“ povedal lišiak a pokýval trocha končekom chvosta.

Na druhý deň, už Albert a Rúfus, vo veselom rozhovore kráčali lesnou cestičkou. Bola zasypaná červenými, zlatými a hnedými listami zo stromov a obkolesovali ju skoro nahé kostry javorov a platanov. Rúfus zabával čarodejníka jednoduchými, ale o to zábavnejšími historkami z jeho potuliek po lese a po jeho okrajoch. Cesta nebola dlhá, pretože Albert býval blízko okraja lesa a tak už na obed došli k Daždivému mostu.

Ako vždy, aj teraz nad mostom z kameňa, ktorý spájal brehy Zlatých slnečných lesov a Dúhového údolia a klenul sa nad neveľkou riečkou menom Sneživá, viseli obrovské tmavé oblaky. Padali z nich veľké strieborné kvapky dažďa.

Tu sa rozlúčili a Rúfus zabehol späť do lesa. Albert vykročil po moste popod závesy dažďa, zo zeleného dáždnika mu cícerkom stekala voda a v každej šlapaji, ktorú za sebou zanechal sa tvorila kaluž. Keď už konečne prešiel most, nad riekou uvidel nádhernú, trblietavú dúhu, vytvorenú vďaka jemnému oparu a slnečných lúčov vo vzduchu. Albert striasol z dáždnika kvapky, zložil ho na veľkosť ceruzky a zasunul do veľkého vrecka na plášti.

Spoza jeho chrbta sa zrazu ozval hlas.

„Zdravím čarodejník. Zasa na cestách?“

Bol to vysoký muž v mračnovomodrom plášti, s dlhým šálom a s klobúkom so širokým okrajom. Vlasy mu spod klobúka trčali ako konáriky z vrabčieho hniezda. V ruke držal dlhú palicu a vznášal sa na menšom búrkovom mraku. Plášť a šál mu lietali vzduchom a na zem z nich padali drobné kvapky dažďa. Okolo hlavy sa mu vznášali búrkové obláčiky, z ktorých šľahali mini blesky svetla. Spod tmavého klobúka sa na Alberta pozerali dve čiernohnedé lesklé oči a na perách muža poihrával tajomný úsmev.

„Ách, to si ty? Ako vidím, doniesol si zásielku mrakov nad most“ povedal čarodejník a pozrel sa smerom k mostu, kde sa ešte stále ligotala dúha a na kamennú stavbu dopadali perleťové kvapky.

Muž s obláčikmi sa zniesol nižšie a mierne sa uklonil. Pritom sa mu z klobúka rozprášili po okolí drobné kvapôčky a vytvorili okolo neho, na chvíľku, zlatistú dúhu. Vlasy na hlave mu stáli ešte strapatejšie a ligotali sa do červena.

„Ako každý deň. Veď ako by vyzeral Daždivý most bez poriadneho dažďa“ povedal a nasadil si klobúk späť.

„Veľa chodíš svetom, nevieš čo je nové pri Blýskavke?“ spýtal sa Albert.

„Neviem, ale už hodný čas ťa tam čaká Ronald. Povedal mi, že ak ťa stretnem mám ťa posúriť“ povedal muž na oblaku.

„Ďakujem. Dážď z oblakov nech ťa sprevádza a blesky nech osvetľujú tvoju cestu Raumo“ povedal Albert na rozlúčku.

Za pár dní prešiel cez maličký kopček, obsypaný kvetmi všetkých druhov, farieb a vôní. Ocitol sa nad Dúhovým údolím. Po stráňach porastených nízkou, mäkkou, smaragdovozelenou trávou, sa v menších húfikoch preháňali trávoví škriatkovia na chrbtoch nemých cvrčkov. Škriatkovia mohli jazdiť len na chrbtoch nemých cvrčkov, pretože spevavé už mali krídla a boli aj dosť vzácne. Pravdaže niekedy, po desiatich letokruhoch stromov sa objavil aj jeden veľmi vzácny druh cvrčka, ktorý sa vo svete škriatkov nazýva sklený. Je celý biely, nie čierny ako obyčajné a smie na ňom jazdiť len kráľ a členovia jeho rodiny. Uzdy pre cvrčkov škriatkovia vyrábali z najjemnejších, splietaných pavúčích vlákien.

Víly sa so zvonivým smiechom naháňali sediac na motýľoch s farebnými krídlami. Kvôli nim dostalo vlastne údolie svoje meno, pretože pri rýchlejších preletoch, z krídel motýľov opadával trblietavý, jemný prach a pri dopadoch lúčov naň sa menil na množstvo malých dúh, ktoré nebolo vidieť nikde inde.

Albert pomaly zostupoval dolu stráňou, dbajúc pri tom na to, aby náhodou nestúpil na nejakého škriatka, ktorý sa mu motkal okolo nôh. Víly mu prelietavali okolo hlavy a jemný prášok z motýlích krídel sa mu v tenkej vrstvičke usadzoval na vlasoch, brade a obočí. Tie mu potom hrali všetkými dúhovými farbami.

Zrazu sa nad údolím mierne zatiahlo a na trávu sa zniesla svieža spŕška drobných kvapiek vody. Všetky hlavy sa otočili smerom k nebu a škriatkovia nahnevane začali vykrikovať na muža na oblaku. Raumo sa zniesol pred Alberta, ale neusmieval sa ako pri poslednom stretnutí. Na tvári mu sedela chmára a obočie mal mierne zvraštené.

„Naskoč čarodejník musíme sa poponáhľať, brána sa otvorila“ povedal a podal Albertovi ruku. Albert bez slova vystúpil na oblak, ktorý sa ľahučko vzniesol na nebo a rýchlo letel na západ, za lúčmi zapadajúceho slnka.

Leteli nad rozľahlým lesom, ktorý pohlcovali ohnivé farby jesene. Niektoré stromy ešte hrdo odolávali a tvorili zelené ostrovčeky v žeravom mori lesa. Videli aj Jeseň, ako sa prechádza nad lesom a kochá sa svojím výtvorom. Telo jej zahaľoval plášť v plamenitých farbách, pokožku mala bledú, tvár jej zvýrazňovali len hnedé oči a červené pery. Do ryšavých vlasov sa jej vpletal vietor, hral sa v nich s listami so stromov a jesennými kvetmi, ktoré kvitli všade tam, kde zostúpila na zem.

Leteli aj nad dolinkami s potôčikom. Tu si víly tkali z veľkých ranných sĺz trávy šatky a malé taštičky.

Ale čím viac sa približovali k miestu, kde mala byť brána, tým viac sa bezstarostnosť a šťastie vytrácali z lesa. A čo bolo ešte horšie, vytrácal sa aj les. Najprv bol len redší, ale zrazu sa Albert a Raumo vznášali už len nad rúbaniskom.

Mŕtve kostry stromov zvalené do blata, vyvrátené korene, beznádejne vo večnom kŕči sa načahujúce za nenávratne oddeleným mocným kmeňom a hrdou korunou. Škriatkovia bezmocne, so sklonenou hlavou sedeli na vyvrátených koreňoch. Víly okolo nich poletovali s rozstrapkanými krídelkami a kropili tmavú zem horkými slzami.

Keď čarodejník uvidel túto krutú spúšť, zaliala ho vlna smútku a ľútosti. O chvíľku neskôr, keď už stál pred bránou a okolo neho sa zoskupovali strápení škriatkovia a víly, táto vlna sa náhle zmenila na väčšiu, na vlnu zlosti a hnevu. Výraz jeho tváre sa zmenil, zdrsnel a v očiach mu vzplanul oheň, nenasýtiteľný, túžiaci po pomste.

Na nebi sa zjavil tieň, veľký sivý a zdalo sa, že aj vietor sa trochu rozvíril. Bolo počuť švihanie krídiel. Náhle na rúbanisko padol obrovský tmavý tieň a zahatal cestu slnečným lúčom, ktoré sa drali k holým, belobou kričiacim pňom.

Drak s ľahkosťou pierka dosadol na zem a starostlivo si zložil krídla pozdĺž svojho mohutného, šupinatého tela. Za ním dosadali na zem ďalší draci, niektorý nesúc na chrbtoch ušľachtilých lesných elfov, s dlhými havraními vlasmi ozdobenými pierkami a prenikavými tmavými očami. Nebolo ich veľa, odjakživa boli spätý s drakmi. Bolo ich len pár desiatok, takisto ako aj drakov.

Albert pristúpil k najvyššiemu z elfov a poklonil sa mu. Elf mu poklonu opätoval a potom povedal, obzrúc sa s čiernymi očami naokolo: „Ľudia. Vždy všetko ničili a zabíjali. Preto sme pred stovkami rokov zatvorili bránu, vo viere, že sa zlepšia a uvedomia si dôležitosť prírody a stromov. Nezmenili sa, sú rovnako nevedomí ako predtým. Teraz však ničia aj náš svet“

Albert len mlčky prikývol a pohľad uprel do zeme.

„Brána sa musí zatvoriť“ povedal napokon a pozrel čakajúc na slová elfa.

„To je však možné len s pomocou Prvého“ povedal elf.

Prvý bolo vôbec prvé stvorenie na svete víl, škriatkov, obrov, čarodejníkov, trpaslíkov, elfov a mnohých iných stvorení. Mal nesmrteľnosť prvých a moc meniť nezmeniteľné. Pôvodne sa narodil ako drak zo všetkých živlov a síl sveta, časom sa však naučil svoju podobu meniť. Nikto nevedel kde môže byť, bol samotár.

Dávno, keď ešte svet ľudí a svet lesov bol spojený, mal veľmi rád ľudí a pomáhal im. Učil ich uctievať prírodu a nažívať s ňou v rovnováhe. Lenže ľudia jeho učenie zavrhovali a nepočúvali ho. Začali ničiť prírodu okolo seba a pomaly ju zabíjali. Tým Prvého zraňovali, pretože bol spojený so všetkým živým na svete. Vtedy sa v ľuďoch sklamal a rozhodol sa zatvoriť bránu medzi svetmi. Od toho času už nedôveroval nikomu a sám chodil po lesoch.

„Musíme ho nájsť a požiadať o pomoc“ povedal Albert a pohľad znovu uprel do zeme.

„Draci vedia kde je“ povedal elf a podišiel k drakovi ktorý prvý dosadol na zem. Drak sa k nemu pomaly sklonil a elf mu potichučky začal čosi hovoriť. Ten, na konci len prikývol a obzrel sa na ostatných druhov. Potom naraz všetci urobili mocný záber krídlami a vzniesli sa k belavej oblohe.

Leteli na sever. Okolo hláv, s kde-tu vyrastenými šupinami, im šušťal vietor, krídla im kĺzali po vzduchu s ľahkosťou a držali váhu ich veľkého tela.

Smerovali k Temným horám, z ktorých vytekala rieka Tieň. Jej vody boli spenené a rýchle. Hladina neodrážala slnečné lúče a tak vyzerala stále ako čierna, ako les, odkiaľ vytekala. V Temných horách rástli stromy tak nahusto, že na zem sa nepredrali ani najvytrvalejšie lúče slnka a korunami ihličnatých stromov nepohol ani najsilnejší vietor.

Draci leteli k jaskyni, pri úpätí najvyššieho vrchu, pretože práve tam by mali nájsť Prvého. Nad les prišli sprevádzaní prvými hviezdami, bol temný ako najtmavšia noc, nehybný a hrôzu budiaci. Zosadli na lysom vrchu hory, kde už mesiac rozhodil za priehrštie svojich lúčov, vietor sa tu besne preháňal, čakajúc čo sa bude diať.

Pod okrajom lesa sa vynorila postava, mala dlhé vlasy po zem a zvláštne, veľké tmavé dračie oči, ktoré sa aj v tme pod stromami leskli. Postupne ako postava vychádzala do svetla strieborných poslov mesiac, sa jej koža menila na drsnejšiu a šupinatú. Krk sa predĺžil, telo a hlava zmohutneli. Postava sa spustila na štyri nohy a chrbát sa jej pretiahol do chvosta. Do sliepňajúceho svetla hviezd sa z lesa vynoril drak. Väčší ako ostatní a oveľa krajší. Jeho šupiny sa neleskli a predsa sa zdalo, že celá jeho postava žiari. Bol to Prvý.

„Viem, že brána je otvorená, aj to že ľudstvo vymiera. Zničilo si životodarné pľúca svojho sveta a teraz hľadá záchranu v našich“ povedal Prvý hlbokým, kľudným hlasom.

„Pôjdem s vami a zavriem Bránu. Navždy“ dodal, sklonil hlavu a privrel oči.

Ostatní draci prikývli a rozložili si silné krídla k odletu.

Keď sa Prvý dotkol spustošenej zeme pod sebou, telom aj dušou mu prebehol bolestný kŕč. Všade cítil smrť a bolesť.

Pred časom, keď tadiaľto prechádzal, tu rástli ešte vysoké stromy láskané vetrom a slnečnými lúčmi, kropené kvapkami tichého dažďa. Pod nimi v smaragdovej tráve, ukazovali svoju krásu kvety Blýskavého kvieťaťa, Srdečného korenia, Zlatúšok a Poľných ružičiek.

Teraz tu bola pustá, rozblatená zem, bez kúska života, posiata mŕtvolami stromov.

Uprostred poľa tohto strašidelného výjavu stál už len jeden strom. Týčil sa ako svetlý stĺp uprostred černoty. Bola to Brána. Bútľavý strom, ktorý tu stál už od počiatku zjednotenia dvoch svetov.

Prasklina v kmeni sa zrazu sfarbila do bledomodra a silná žiara preťala nočnú tmu, ale len na chvíľku. Potom sa žiara zmiernila a puklina sa zdala akoby vyplnená morskou hladinou. Náhle sa rozčerila a v strede stmavla. Vystúpila z nej postava, človek.

Prvý spozornel. Bol to človek, vysoký, tmavovlasý s prenikavým pohľadom. Zastal pred ním. Nezľakol sa ho. Pokľakol a pohľad uprel do zeme.

„Som Arden. Prišiel som, aby som vás požiadal o šancu na prežitie pre ľudí“ povedal a čakal na odpoveď.

„Šancu? Po tom, čo ste tu urobili, chcete šancu?“ povedal rozhnevane drak so zelenými šupinami. Prvý ho utíšil pohľadom.

„Aký dôvod by som mal, dať vám, ľuďom šancu? Malo by to zmysel?“ spýtal sa Prvý tichým hlasom.

„Dovoľ, aby som ti dokázal, že to má zmysel“ povedal muž ešte stále so sklonenou hlavou.

„Ako?“

„Poď so mnou do môjho sveta“ povedal Arden a pozrel drakovi hlboko do očí.

Prvý sa v duchu usmial. Nebojí sa, pomyslel si. Človek, tak malý a predsa tak smelý.

Keď vyšli na druhej strane brány, noc sa práve chýlila ku koncu. Ocitli sa v nekonečnej púšti. Prvé lúče slnka sa objavovali na obzore a ohlasovali nastávajúci deň. Deň, kedy nemilosrdné slnko znova začne svojimi večne smädnými lúčmi láskať zem, aby sa vzápätí po objavení čo i len stopy života premenila na nemilosrdné nástroje smrti.

Nekonečná nebola púšť v klasickom slova zmysle. Neboli tu nekonečné hromady piesku, ktoré vietor z hravosti alebo z nudy prenášal z miesta na miesto, a náhodnému pútnikovi s posmechom vmietol do tváre. Nebola to púšť, ktorá po západe slnka ožívala doposiaľ utajeným životom, kde piesočné duny noc čo noc ožívali, aby sa na nich odohrávala večná hra o prežitie.

Nekonečná bola pustá planina, z ktorej miestami vystupovali na povrch osamotené kamenné zoskupenia, ktoré akoby hanbiac sa za svoju prítomnosť, vrhali do vychádzajúceho slnka premenlivé tiene, pokúšajúc sa tak varovať náhodného pútnika, vstúpiaceho do tejto ríše, pred jeho osudom.

Samotná zem, prostá bez akýchkoľvek rastlín, otvárala svoje vnútro početnými trhlinami, akoby chcela vykričať svoju bezmocnosť nad hrôzou, ktorá sa usídlila na jej povrchu. Takýto bol svet ľudí.

Arden viedol Prvého do malého, už dávno zrúcaného mestečka, na úpätí Krkavčích hôr. Slnko medzitým vyšlo nad obzor a pahltne hmatalo svojimi lúčmi po mŕtvej zemi, hľadajúc novú obeť. Museli sa ponáhľať, slnko čoraz vášnivejšie láskalo zem. Do mesta vstúpili cez obrovskú dieru v čiernych hradbách. Diera vytvorená pravdepodobne zubom času, pripomínala veľké bezzubé ústa, ktoré pohltili dve postavy sa akýmsi nehybným uspokojením.

Kým sa Arden vrátil späť do sveta ľudí, tam už uplynulo desaťročie. Čas tu plynul veľmi rýchlo, na rozdiel od sveta lesov.

Zaviedol Prvého do podzemia jedného, z teraz už v ruinách stojacich palácov. Schody boli už schátralé a pri každom kroku sa z nich drobili omrvinky kameňov.

Ocitli sa pred dverami na konci schodišťa. Prvý si všimol, že ich pokrýva prastaré písmo, ešte písané, keď boli svety spojené. Zastal pred nimi a pozorne ich sledoval. Bola na dverách napísaná legenda. Hovorilo sa v nej o ňom.

„Prvý, ochranca prírody a lesov. Bude stáť pred týmito dverami a čítať tento nápis, keď čas ľudí sa bude chýliť ku koncu. Iba on bude mať moc znova oživiť svet ľudí. Od jeho rozhodnutia bude závisieť či tento svet znova dostane šancu.“

Bola to vlastne veštba, vyrytá do skaly, ešte v čase keď nad ňou rástli stromy a bujnela tráva.

Keď sa Prvý dotkol dverí, tie sa zachveli a pomaličky sa otvárali. Pri prahu sa tvorili kúdolčeky prachu a upozorňovali príchodzích na to, ako dlho bolo už, keď tieto dvere sem osádzali.

V miestnosti vládla tma. Len uprostred nej stál oltár. Jednoduchá kamenná doska, žulová, pohlcujúca svetlo a vyžarujúca temnotu nekonečného vesmíru.

Za ním boli ďalšie schody, vedúce ešte nižšie do útrob pod zvyškami paláca.

Koniec schodišťa bol mdlo osvetlený a chodba bola celá zarastená jednoduchými, tmavozelenými, srdcovitými lístočkami. Dvere na konci chodby žiarili, akoby za nimi svietilo teplučké májové slnko.

Arden otvoril dvere, krásne tepaným strieborným kľúčom. Kľúčik zapadol do zámky, vydal slabučké klap a jeho majiteľ ho vytiahol, zabalil obozretne do kúska plátna a schoval do hlbín svojho vrecka. Ardenova ruka spočinula na kľučke a stisla ju smerom k zemi. Dvere sa odchýlili od zárubne a chodbu za nimi postupne zalievalo žiarivé, teplé svetlo.

Podzemné palácové chodby boli porastené všelijakými druhmi kvetov a rastlín. Vysokých oblúkov miestností sa dotýkali zelené, šušťajúce koruny stromov. Bol to nádherný pohľad, po vyprahnutej nekonečnej pustatine, bez kúska života. Teplé svetlo vyžarovala riečka, pretekajúca cez všetky chodby a izby podzemného bludiska. V jej vode bola zachytená sila slnečnej energie, svit aj láska.

Prvý nedal najavo žiadny svoj pocit ani myšlienku, z tohto skrývaného kúska raja. Arden sa však nevzdával a zaviedol ho k mladým stromčekom, ktoré rástli pri stene, zdobenej maľbami zvierat.

„Tieto stromčeky, by mohli tvoriť základy lesa, ktorý by vyrástol namiesto tejto pustatiny nad nami. Sadil som ich s láskou v srdci. Toto, čo nás teraz obklopuje je však už posledný žijúci les na tomto svete.“ Povedal a zadíval sa na zelené lístky stromčekov.

„Nechápeš svoj vlastný rod a nenávidíš ich za to, že ničia takúto nádheru, a predsa ich chceš zachrániť?“ spýtal sa drak.

„Áno, pretože verím, že sa zmenia a pochopia dôležitosť prírody“ povedal ticho Arden.

Náhle začuli silnejúci hukot a praskot, a na pokožke pocítili nárast teploty. Potom začuli krik.

Posledný les na svete horel.

Maškrtné plamienky ohňa sa čoraz viac zväčšovali, hltajúc každú živú časť podzemného paláca.

Krik sa zosiloval a pomedzi plamene bolo vidieť tváre ľudí. Šialené tváre, tešiace sa z ničenia, z plameňov, ktoré s praskaním rozhrýzali kostry stromov. V očiach mali desivé zlo, túžbu po skaze. Tváre mali skrivené do diabolských úškrnkov z radosti nad zánikom posledného lesa.

Arden sa ani nesnažil hasiť oheň, vedel že slané kvapky plné horkého žiaľu, ktoré mu stekali po lícach, mu na to nestačia. Pochopil, že ľudia sú zlí a skazení, že ich už nevie zmeniť a tiež, že by to nemalo ani zmysel. Obrátil sa k drakovi, pozrel mu do očí. V očiach Prvého sa taktiež ligotali slzy. Obaja vedeli, že to už nemá zmysel.

Kráčajúc po schodoch počuli posledné bolestné výkriky stromov a spokojné chrúmanie zubov ohňa, zatínajúcich do živého.

Keď vyšli na planinu hviezdy žiarili nad ich hlavami. Prvý so súcitom sklonil hlavu k Ardenovej tvári zaplavenou búrkou pocitov a povedal „Tu už pre teba nikdy viac nesvitne nový deň. Brána bude zatvorená navždy, ale ty ňou ešte prejdeš, raz. Chceš?“

Vietor sa mu dotkol tváre a súcitne ju poláskal. Kľakol si na zem a do dlane si nabral trošku z nehostinnej pôdy, ktorá mu bola roky domovom. Vstal a nechal, aby si zrniečka odniesol vietor. Jeden závan a piesok z dlane bol preč. Chcel aby s ním bolo preč aj sklamanie, ľútosť a tá ukrutná bolesť.

„Chcem“ povedal napokon upierajúc zrak do nekonečnej tmy. Drak vystrel krídla na odlet. Prvý rýchlo letel nocou, okolo hlavy Ardena hvižďal vzduch, ale nebál sa. Vedel, že drak by nikdy nedopustil aby sa mu niečo stalo.

Keď prechádzali Bránou, zima, bolesť, strach.........to všetko bolo odrazu Ardenovi tak vzdialené... Akoby všetko to, čo ho ťažilo a trápilo, bolo sňaté všemocnou rukou z jeho pliec. Cítil okolo seba svetlo.

To hebké teplo okolo neho napĺňalo jeho dušu pokojom..

Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Aššurballit
5 bodov
...hm...neviem..a osobne nie som fanusik fantasy... ...a fantaziu ty mas.. ...ale to napisanie..mi nejak nerezalo... ...vsetko malo minimalne jeden privlastok...co bolo sice efektne...ale ja v poslednej dobe zacinam byt na ten styl pisania alergicky...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa20. apríla 2006 09:04:40
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8