Texty Samaelove - kapitola I.

Kapitola I.

Na mesto padol tichý súmrak a červeno-oranžová záplava posledných lúčov len pozvoľna prenikala cez hustú hmlu, ktorá sa náhle prevalila cez vrcholky Mount Creep a úplne ho zahalila do bielej neustále sa prevaľujúcej hmoty.
Ulice mesta sa zdali byť tou hmlou akoby zastrašené, úplne mŕtve, bez života. Prázdne ulice zahalené hustou septembrovou hmlou boli bezduché len ulicou Row End Street si strážnik Mestskej Polície vykonával obvyklú obchôdzku fajčiac nervózne jednu cigaretu za druhou.
Zrazu zastal a jeden okamih sa zdalo akoby niečomu načúval. Otočil sa k malej bočnej uličke a hodnú chvíľa sa snažil zrakom pretrhnúť tmu v uličke odkiaľ začul akoby tichý ženský hlas. Znova si zapálil cigaretu. Zdvihol si golier na kabáte a odolávajúc silnému vetru, ktorý sa rýchlo hvízdajúc prehnal cez ulice mesta sa pomalým krokom vnoril do tmy uličky. Šiel opatrne úzkou uličkou plnou akéhokoľvek haraburdia, smetia, starého nábytku, ktorý pokrytý celý plesňou stále odolával zubom času. Celá ulička bola zaprataná odpadom len po ľavej strane sa vinul tenký chodník tak akurát pre jednu osobu popretkávaný výkalmi potkanov a stekajúcou odporne smradľavou hnilobou. Pozrel sa pred seba a na konci uličky uvidel slabé svetlo, musel tam asi byť nejaký dvorec alebo nejaký väčší priestor, ktorý nebol úplne zaplnený týmto svinstvom a smradom. Po chrbte mu odrazu prešli zimomriavky a celého ho striaslo. Zaklial na tým nečasom zapaľujúc si ďalšiu cigaretu. Po chvíľke sa dostal na malý dvorec, na ktorý z pravej strany prenikalo červenkasté svetlo z blízkeho okna, z ľavej strany sa na neho usmiala smradom a plesňou prešpikovaná kopa rôznych odpadkov, starých šiat a úbytkov jedla. Zhnusene sa na ňu pozrel a po tichu len pre seba zaklial; keby ho teraz počula jeho Mary tá by mu dala dobrú slovnú bitku, na tvári sa mu na okamih objavil slabý úsmev, ktorý však hneď zvážnel a na čele sa mu zjavili ustarostené vrásky.
„Bože, ako sa má jeho Mary?," spýtal sa sám seba keď mu prebleskla náhle hlavou spomienka, že jeho milovaná manželka leží s pôrodnými bolesťami v Mestskej Pôrodnici a hneď sa mu vynorili otázky ako to vlastne z platu mestského policajta zaplatí; ako sa im bude žiť spolu v tom malom byte, ktorý mu dala Mestská Polícia ako odmenu za roky vernej služby.
Odrazu sa strhol. Z jeho myšlienok ho vytrhol jemný ženský hlas, ktorý k nemu prichádzal od chrbta; až vtedy si uvedomil, že pri rozmýšľaní sa musel prechádzať a na chvíľu sa natoľko zahĺbil do otázok až prestal vnímať sveta navôkol.
Pomaly sa otočil. Pred ním stálo malé útle žieňa asi päť stôp vysoké odeté do červených šiat, bielej blúzky a cez plece malo prehodenú hrubú ručne pletenú zelenú deku, ponad ktorú jej vo veľkých vlnách padali jej gaštanovo-hnedé kučeravé vlasy. Aj keď vyzerala na prvý pohľad slušne aj tak si ju podozrivo premeral a hlavou mu preblesklo, že to mohol byť jej hlas, ktorý začul z tejto uličky. Znova sa na ňu pozrel a váhovo si prezeral od hlavy až po päty.
„Nemusíte sa báť ... nie som jednou z tých, ktoré sa ponúkajú na rozkoš," prerušila jeho pozorovanie jemným hlasom keď videla ako váha a zvažuje či nie je náhodou prostitútkou.
„Zvolala som na Vás pán strážnik, lebo by som Vás chcela poprosiť či by ste sa so mnou nemohli ísť pozrieť k susedom ... tam na prvom poschodí," a ukázala mu zatiahnuté okná ťažkými bordovými závesmi.
„... ehm ," odkašľal si , „ a aký máte dôvod aby som s Vami tam šiel?," spýtal sa podozrievavo, keďže ešte stále mu hlavou vírila myšlienka či to nie je náhodou zúfalá šľapka, ktorá chce od neho len jedno.
„Bývam naproti na Kensington Avenue, ale bola som týždeň pri starej mame a len dnes som sa vrátila, chcela som ich navštíviť, pozrieť ich ako sa majú. Klopem na dvere vôbec sa mi neozývajú, a to som už tu asi hodinu, ale nikto sa mi neozýva. Bože dobrotivý, len dúfam, že sa im nič nestalo!," pomaly a strachom naplneným hlasom mu povedala svoje obavy.
„A nebudú niekde na návšteve na vidieku?"
„Nie! ... len pred týždňom sa im narodila dcérka. Neviem čo sa stalo, ale vždy keď niekde išli aj keď to bolo len na chvíľku tak mi to prišli vždy povedať a keď som niekde odišla tak mi nechali aspoň odkaz, ktorý mi podstrčili pod dvere."
Ani nevedel prečo, ale niečo sa mu na tom nepozdávalo. Niečo bolo na tom čudné.
„V poriadku slečna," odvetil jej po chvíľke, „pôjdem sa na to pozrieť.
Nasledoval ju do drevených na hnedo natretých dverí, z ktorých už oletoval náter a ktorých pánty vŕzgali hlasno ako búrka na mori. Vošli do úzkej chodby. Vzduch bol hustý, ale ešte dýchateľný.
Všade na stenách bola pleseň rôznych farieb a tvarov, vlastne celá chodba hýrila farbami od žlto-zelenej cez svetlo zelenú až po zmes žltej, tmavo zelenej a čierno-sivej. Po stenách potiahnutými plátnom na jednej strane chodby stekali tenké pramienky zelenkastej vody a po drevenej podlahe stekala na druhú stranu a stratila sa v nejakej škáre v stene.
Náhle zabočili doprava a kráčali nahor po drevenom a dosť labilnom schodišti, ktoré pri každom kroku vydávalo nepríjemný praskavý až škrípavý zvuk. Zdalo sa akoby sa pod ich váhou malo čoskoro zrútiť a každým krokom nahor mu spôsobujú stále väčšiu a väčšiu bolesť a každým krokom sa slabo, ale citeľne chvelo. Znova zahli prudko doprava a pred nimi otvorila svoju náruč ďalšia z chodieb takisto vyzdobená plesňami; avšak táto líšila od tej predošlej tým, že bola ešte navyše vyšperkovaná opadávajúcou omietkou, ktorá na niektorých miestach už úplne odhalila murivo z červených tehál tiež už dosť nahlodaných časom.
Bez slova prešli krátkou chodbou až zastali na jej konci.
„Tu bývajú," prerušila ticho.
Strážnik len kývol na súhlas a silnejšie trikrát zaklopal na dvere, ktoré sa rázom duto rozozvučali plesnivou chodbou. Ticho. Nič žiadny náznak pohybu. Pomaly a opatrne sa nahol k dverám a priložil k nim ucho a chvíľu počúval či náhodou nezačuje nejaký aj keď len slabý zvuk alebo šramot, ale nič. Len ticho. Skúsil pohnúť kľučkou; nič dvere sú zamknuté. Otočil sa k nej chcejúc jej niečo povedať, ale zarazil sa. Niečo ho zastavilo. Ostal stáť a zhlboka sa nadýchol. Áno, už vie čo ho uprostred cesty zhatilo. Poznal to, už sa s tou "vôňou" stretol. Poznal ju veľmi dobre, až hrozivo dobre. Bol to podpis, ktorý zanecháva len jedna ... a tou je Smrť. Pomaly sa k nej otočil, snažil sa vyzerať pokojne aby si nič nevšimla a z čo najpokojnejším hlasom k nej prehovoril.
„Býva tu ešte niekto s nimi alebo bývajú sami? Máte kľúč od dverí?"
„Nie ... ,"odpovedala krátko priam šeptavým hlasom.
„V poriadku. Slečna, musím ísť po kolegov nech sa na to pozrú. Nikoho sem nepúšťajte a hlavne nepokúšajte sa otvoriť dvere nasilu!," jemne jej prikázal a chystal sa na odchod.
„Stalo sa niečo? Je všetko v poriadku?," prekvapene sa ho spýtala keď videla ako sa chystá na odchod.
„Nie ... nie ... všetko je v poriadku. Nebojte sa je to len rutina. Len poprosím kolegov aby sa na to pozreli," odvetil jej vyhýbavo; vôbec ju nechcel znepokojovať svojím podozrením, „ je to bežný postup. Iba sa tu spíše zápisnica." S nevôľou, ale predsa prikývla a sadla si do rohu chodby.
Vyšiel z domu a prebehol rýchlo smradľavou uličkou na ulicu kde našťastie práve šla malá drožka. Pokúsil sa ju zastaviť si ju, ale pohonič zaplieskal bičom a drožka sa s obrovským rachotom prehnala okolo neho smerom do centra mesta. Zaklial, najprv pre seba , ale potom nahlas. Nahnevane si zapálil ďalšiu cigaretu a čo najrýchlejším krokom sa vydal smerom k stanici.

. . .

O hodinu neskôr

O hodinu neskôr už bol strážnik späť aj s kolegami. Boli s ním Inšpektor John W. Streward, mladý inšpektor Sellings, ktorého Streward aj napriek nevôli zaúčal, Howard Sellings, dvaja strážnici Sebastian McWard a Paul Barker. Harry Withermill ich zaviedol chodbou a schodiskom k tým dverám.
Spoločne našli slečnu ako pokojne spí skrčená v rohu chodby. Withermill aj keď nechtiac ju jemne zobudil a kľudným hlasom ju odviedol trochu ďalej od dverí. Inšpektor Streward sa pomaly priblížil k dverám a slabo zavetril. Áno, Withermill mal so svojím podozrením pravdu; otočil sa k nemu a kývnutím mu dal najavo, že s ním vo všetkom súhlasí. Otočil sa späť k dverám a aj napriek tomu, že Withermill už skúšal dvere či nie sú náhodou odomknuté siahol na kľučku dverí. Otvorili sa! Prekvapene a zároveň hnevlivo sa pozrel na taktiež prekvapeného strážnika. Trocha pootvoril dvere, ale hneď ich rýchlo zavrel - z bytu sa naň vyrútil beštiálna zmes hnilobného puchu a akejsi divnej vône, ktorá však akoby tam vôbec nepatrila; snažil sa ju čo najrýchlejšie rozoznať, ale nedarilo sa mu. Znova pozrel na strážnika a naznačil mu aby slečnu odviedol na koniec chodby.
„Slečna ... ," opýtal sa náhle inšpektor, „ sú tu nejaké dvere aby sa táto chodba dala uzavrieť?"
„Áno, sú ... ," nechápavo a s nekľudom v hlase ticho odvetila, „ ... sú tam skoro na konci chodby."
Streward sa s prekvapením pozrel na koniec chodby lebo keď sem išli tak si žiadne dvere nevšimol, ale akokoľvek ostril svojím orlím zrakom, ktorému neujde na mieste činu žiadna podozrivá vec čo i len úplne drobných rozmerov si teraz mohol oči vyočiť, ale žiadne dvere tam nevidel.
„... ehm ," odkašľal si aby ako dúfal nedal najavo, že tam nič nevidí, „ ... mohli by ste ich slečna prosím Vás zavrieť. Ďakujem!"
Chvíľu tam stál a pozoroval tu útlu postavu kde preboha tam v tých miestach sú dvere. Do frasa! Drevený obklad, ktorý tak obdivoval keď vošli do chodby, a ktorý si všimol len kvôli tomu, že bol v perfektnom stave oproti zvyšku domu boli vlastne dvere pekne zakomponované; s tak precíznou presnosťou až ho to na okamih zarazilo, aby nerušili niekedy dávno keď ešte dom vyzeral k svetu líniu dreveného obkladu, po ktorom už dnes ostali len bočné lišty a veľké hrdzavejúce hlavičky klincov.
Počkal si kým spolu so strážnikom Withermillom zatvoria dvere, otočil sa k svojím kolegom a posunkom ruky im naznačil aby si vybrali z vrecka vreckovky. Mladík, ktorý doteraz stál pokojne a vyrovnane sa okamihom zmätene obzeral okolo seba a ničomu nechápal prečo si každý vyberá vreckovky. Inšpektor znova pristúpil k dverám a rýchlym pohybom ich otvoril a pomedzi nich sa plazivou rýchlosťou vyrútilo beštiálne hnilobným puchom naplnená náruč Kráľa Rozkladu.
Inšpektor aj so strážnikmi sa pred tým zhlboka nadýchli, ale takými prípadmi málo ošľahaný Sellings to neurobil; a to bola chyba. Obrovská chyba! Stál hneď pri dverách a nestihol ustúpiť tak ako Inšpektor Streward - pod hnilobným puchom a bez vreckovky sa dáviac zrútil na kolená lapajúc po čerstvom vzduchu. Jeden so strážnikov sa naň pozrel a s úsmevom na tvári, ktorý bolo vidieť aj cez veľkú vreckovku siahol pokojne do vnútorného vrecka a podal mladému inšpektorovi druhú vreckovku. Sellings so zaslzenými očami sa zmohol len na jednoduché kývnutie ako vďaku a rýchlo si ju priložil na tvár a zhlboka sa znova nadýchol. Cítil ešte stále tú hnilobu, ale vzduch bol dýchateľnejší ako v predošlom prípade sa pomaly z kolien zdvihol nahor.
„Všetko v poriadku? Môžeme pokračovať?," spýtal sa pokojne akoby sa nič nebolo stalo Streward a bez toho aby počkal na odpoveď mladíka vstúpil opatrne do malej predsiene bytu. Prešiel okolo malej komody z tmavého dreva k pravým dverám a počkal až kým pri ňom nebudú obaja strážnici aj s jeho učňom.
Rukou im naznačil aby sa postavili jeden na druhú stranu dverí, druhý aby sa postavil pred dvere a naznačil mu nech ich vykopne až mu dá znamenie a mladému Sellingsovi prikázal nech sa postaví za neho.
McWard nohou vyrazil dvere, Barker ako prvý vbehol do izby, ale hneď z nej vybehol von do predsiene kde sa na jej konci zrútil začínajúc modliac sa Otčenáš a Zdravas Mária stále dokola.
McWard stihol len nakuknúť do izby a tak isto sa zrútil na kolená dáviac von zvyšky večere preklínajúc v prestávkach. Na krátku chodbu prenikalo slabé žltkasté svetlo, ktoré akoby dnu v izbe žilo a pod ktorým sa tieň McWarda mihotal zo strany na stranu Inšpektor Streward opatrne nazrel do izby, chcel vedieť čo tak náhle zlomilo jeho mužov. Nahol sa a nazrel dnu. Tvár mu zalialo svetlo stoviek sviečok, ktoré osvecovali celú izbu svojím teplým mihotajúcim sa svetlom, ale hneď sa odtiahol späť zhlboka predychávajúc to čo tam uvidel a rukou si utrel pot, ktorý mu pri pohľade do izby vyskočil na čelo. Znova sa nahol, s tvárou sa však díval na McWarda a rýchlo zatvoril dvere. Po chvíľke sa obrátil k dverám a s kamennou tvárou vyšiel von z bytu. Pomaly prešiel chodbou k dverám, ktoré ani nie pred piatimi minútami zavrel Withermill spoločne so slečnou, otvoril ich a zavolal na strážnika ešte stále spisujúceho zápisnicu so slečnou.
„Withermill ... ,"zvolal strážnikovo meno, ale na konci sa mu hlas náhle zlomil. Harry Withermill sa pozrel nahor, zapísal si ešte iniciály slečny a spokojným hlasom jej povedal, že pre dnešok to bude všetko a môže ísť domov, že ak budú mať ešte nejaké otázky tak sa jej ozvú.
„Áno, Pane hneď som pri Vás," odvetil Strážnik.
Streward bez slova pozrel na Withermilla, musel sa oprieť o zábradlie zatočila sa mu hlava, ktorou mu neustále víril obraz z izby.
„Pán Inšpektor ... pán Inšpektor ... !," vytrhol ho z myšlienok Harryho hlas, spočiatku znel akoby niekto naň volal z diaľky, ale čím častejšie sa hlas ozýval tým bol hlasnejší a jasnejší. Trhlo ním a s výrazom, ktorý ešte Withermill na jeho tvári nikdy nevidel sa pozrel na strážnika.
„Harry," ozval sa nakoniec Streward tichým hlasom, „ ... choďte na Gray Valley 28/A a požiadajte pána Christiana Graya aby bol taký láskavý a prišiel sa sem pozrieť. Povedzte mu, že potrebujem jeho pomoc, ale nehovorte čo sme tu našli. Povedzte mu, že je to súrne!"
Harry len ticho prikývol a bez slova zišiel dole schodmi kde sa na poslednom stupni otočil a pozrel nahor na Inšpektora, tvár mal strhanú, pohľad mal neurčitý - díval sa nadol smerom k nemu, ale zdalo sa akoby ho ani nevnímal. Po chvíľke sa otočil a ráznym rýchlym krokom vyšiel z domu na malý páchnucim svinstvom zaprataný dvor, potom cez tmavú uličku až na Row End Street. Práve sa smerom k nemu blížila prázdna drožka, zdvihnutím ruky ju zastavil a aj keď bola hustá hmla drožka
zastala, nastúpil a kočišovi povedal kam má ísť - a nezabudol podotknúť, že ak to bude čo najrýchlejšie tak mu ešte prihodí nejaký ten bakšiš navyše. Len čo to kočiš začul, bič len tak zaplieskal vzduchom, kopytá koňa sa rozozvučali v rýchlejšom tempe a kolesá drožky začali z ohlušujúcim zvukom rachotať po kamennej ceste.
Asi tak po dobrej hodine plnej rachotu, spievania biču a konského erdžania došli na Gray Valley 28/A kde Withermill pomaly vystúpil a ako sľúbil dal kočišovi sľúbený bakšiš
a poprosil ho aby tu počkal, že sa hneď vráti. Pomaly sa otočil a doslova mu padla sánka, keď vystupoval vôbec si nevšimol kde to vlastne zastali. Pozeral sa s otvorenými ústami na obrovskú ručne kovanú bránu s honosným emblémom uprostred v tvare ruže, ktorú v pazúroch drží veľký orol s roztiahnutými krídlami, za bránou sa rozprestieral obrovský park a aj keď už bolo okolo deviatej park bol osvietený jemným svetlom a hýril farbami kvetov priam dúhovo. Uprostred sa tiahla široká malým štrkom sypaná cesta, ktorá končila niekde v prítmí v diaľke.
,Do frasa! Veď na tú cestu by sa kľudne vošli vedľa seba tri kráľovské kočiare !'
Preblyskla Harrymu závistlivá myšlienka hlavou, ale hneď ju zahodil a začal si lámať hlavu ako sa vlastne dostane dnu, nikde nevidel žiadnu stráž ba ani stopy po žiadnom vrátnikovi.
,Do pekla!' Zaklial potichu sotva počuteľne a zrak znova uprel na honosné sídlo v diaľke zaliate jemným žltkastým svetlom a sotva badateľným oparom hmly, ktorý sa vznášal nad zemou haliac okolie sídla svojím slabým belostným závojom.
„Prepáčte, Pane! Prajete si?," ozval sa rázom hlas prichádzajúc na pravo od strážnika.
Withermillom len tak trhlo, srdce mal až v krku bijúc o stošesť a aj keď si to v tej chvíli nechcel pripustiť stál tam dívajúc sa na tmavú postavu držiac sa za hruď a celý spotený náhlym šokom.
„Áno," preriekol po chvíli keď počiatočný šok ustúpil, „ ... hľadám pána Graya. Pán Inšpektor Streward ho prosí aby nám s niečím prišiel pomôcť."
„Pán Gray nie je vo svojom sídle, vracia sa sem len na víkend," odvetila mu tmavá postava, ktorá ani krok nevyšla z tmy.
„ Môžete mi prosím Vás povedať kde ho nájdem, je to súrne," naliehal strážnik keď videl, že postava sa dáva na istý odchod.
„Pána Graya nájdete v jeho mestskom dome," odvetila, v jej hlase už bolo cítiť nevôľu odpovedať, ale po chvíli ticha dodala, „ ... dom nájdete na ulici pri veľkom kostole Panny Márie, Church Avenue 31."
Len čo dopovedala posledné slová na päte sa otočila a rýchlym krokom vyhýbajúc sa akémukoľvek svetlu aj keď to bol len jeho najmenší náznak vykročila späť k sídlu. Withermill sa za ňou chvíľu ešte pozeral, ale potom sa otočil a pomalým krokom podišiel ku koču, ktorý zišiel dole po ceste aby kone nerušili strážnika pri rozhovore svojím netrpezlivým erdžaním.
Nastúpil a ticho zavelil Church Avenue 31. Koč sa pohol a po chvíli znova rachotil po ceste smerom do mesta.
Míňali staré parky zarastené trávou, neudržiavané prímestské cintoríny plné pováľaných náhrobných kameňov, bodliakmi a trávou zarastenými hrobmi zahalené jemným závojom bielej hmly, ktorá sa pomaly prevaľovala ako bahno v pekelných kotloch. Celého ho pri tej predstave striaslo, vytiahol si preto ploskú fľašu z vnútorného vrecka, ktorá ho hriala pri srdci a hodil do seba trochu ginu. Zababušil sa tesnejšie do svojho kabáta a ponoril sa do myšlienok na svoju Mary. Po chvíli, aspoň sa mu to zdalo ako chvíľka už stáli pred veľkým kostolom Panny Márie. Striasol zo seba triašku a pomaly vystúpil znova poprosiac kočiša aby ostal a čakal. Zdvihol zrak, obzrel sa naľavo a pohľadom skĺzol po číslach domov - nič; obrátil sa napravo a takisto čítal čísla až kým mu to jeho oči dovolili - takisto nič.
,Kde do frasa je tá 31,' spýtal sa sám seba obzerajúc si zasa čísla domov, ale číslo 31 nikde nevidel.
„Pane, neviete kde je Church Avenue 31?," otočil sa položiac otázku kočišovi, ktorý práve schádzal z koča dole.
„Na druhej strane, pane," odvetil.
Harry sa pozrel cez ulicu na druhú stranu, priam mu nepadla znova sánka. Stál pred ním starý dom s opadávajúcou omietkou, maľby na priečelí už skoro úplne zmazal čas, odkvapy boli po stranách deravé a pod strechou na ľavej strane chýbali úplne. Okná boli zatiahnuté čiernymi hrubými závesmi a silno tvorili kontrast k ošarpaným a počasím zničeným okenným rámom, len na prízemí sa v troch oknách svietilo a slabé svetlo presvitalo cez zelené závesy skrášlené dierami. Prešiel na druhú stranu, vyšiel po polorozpadnutých schodoch, na ktorom sa ledva držalo staré hrdzavé zábradlie k veľkým z tmavého dreva zhotoveným dverám a chytil klopadlo v tvare levej hlavy z otvorenou papuľou, v ktorej bol zasadený zlatý kruh a silnejšia ako chcel s ním zaklopal na ťažké tmavé dvere. Klopadlo dopadlo na zlatú podložku v tvare ruže s piatimi lupeňmi a celým domom sa rozľahol hlasný a dutý zvuk klopadla. Chvíľu čakal, ale nik neprichádzal aj keď sa dole na prízemí svietilo.
Už sa chystal zaklopať znova keď sa dvere pomaličky začali otvárať a pred ním stála malá útla stará postava zhrbená opierajúca sa o paličku, ledva stála na nohách, ktoré ju už tak nepočúvali ako kedysi.
„Dobrý večer Vám prajem," zdvorilo sa pozdravil a opätoval úsmev starenke.
„Dobrý večer aj Vám," odzdravila a keď si odkašlala a ťažko sa nadýchla pokračovala, „ ... čo Vás sem privádza, Pán strážnik?"
„Hľadám pána Graya, v jeho sídle na Gray Valley mi povedali, že ho nájdem tu. Je pán doma?"
„Áno, pán Gray je u seba na poschodí, lenže kázal mi aby ho nikto nerušil," odvetila.
„... ehm," odkašľal si Withermill lebo vedel, že každá sekunda navyše zvyšuje tlak inšpektorovi; a to už bol preč cez vyše dvoch hodín, „ môžete ma pustiť dnu. Je to veľmi súrne!"
„... v poriadku," po chvíľke ticha a miernom kašli sa ozvala stará pani, „ pustím Vás dnu, ale neručím že Vás pán Gray prijme," dodala o trochu ráznejším hlasom a pomalým krokom šla späť do svojho bytu ukazujúc mu svojou roztrasenou rukou smer hore schodmi.
„Je to úplne hore ... na konci chodby vľavo , hneď vedľa veľkého zrkadla," dodala keď zatvárala za sebou dvere.
Strážnik vybehol nahor po schodoch nedbajúc na hluk a praskot aký vydávali, prebehol chodbou míňajúc dvere až na koniec chodby a ani si nevšimol, že zrkadlo tam už nie je a ostal už tam len starý tmavý drevený rám s kvetinovým vzorom.
Zaklopal na dvere o trochu silnejšie než chcel a preto odstúpil o krok ďalej a ostal tam ticho stáť. Po hodnej chvíli sa otvorili dvere.
„Do .. dobrý večer," vykoktal zo seba Withermill.
Pred strážnikom stál mladý muž z bielymi vlasmi, ktoré mu padali cez plecia až do polovice chrbta, viac než silnejšej postavy zahalený do bieleho uteráka. Jeho sivo-zelené oči si ho celého premeriavali z hora nadol a znova späť, po chvíľke úžasu si mladík mimovoľne pohladil fúzy a briadku, ktoré ako jediné nechávali stopu aká vlastne bola pôvodná farba jeho vlasov.
„Dobrý večer aj Vám," odvetil zdvorilým ba až priam šľachtickým spôsobom.
„Pán Gray?," opýtal sa strážnik.
„Áno."
„Pán inšpektor Streward ma za Vami posiela, pane. Žiada Vás aby ste prišli na Row End Street," povedal Harry dôvod jeho príchodu a dodal opatrne, „ ehm, vraj je to súrne! ... mám Vám povedať."
„V poriadku," ticho odvetil Gray a naznačil strážnikovi aby vošiel dnu.
Strážnik vošiel dnu a hneď pri starej komode z tmavého dreva so zlatým kovaním a kvetinovým vzorom na vrchu ostal poslušne bez slova stáť a čakal.
„Sadnite si," ponúkol mu miesto Gray, „ ... pokojne si sadnite.
„Nebudete tu predsa stáť ako na stráži," dodal Gray keď videl, že strážnik sa ani na centimeter nepohol z miesta, „... viete mne to trvá trochu dlhšie dať svoju ohavnosť späť do ľudského hávu," dodal úškrnom a vošiel do kúpeľne, v ktorej sa prevaľovali kúdole pary.
Harry ešte stál, ale len čo sa Gray stratil v kúdoloch pary sadol si opatrne do veľkého kresla potiahnutého čiernou jemnou kožou s dreveným okrasným operadlom a oči mu začali kĺzať po izbe.
Steny izby boli potiahnuté tmavo-červenou látkou, ktorá na niektorých miestach už podľahla starobe. Všade po stenách viseli staré obrazy a maľby uhlíkom. Napravo od neho si všimol obrovskú knižnicu s tmavého dreva plnú starých kníh so zlatým písmom na chrbte, spisov a kadejakých listín. Vedľa neho na malom okrúhlom stole so šachovnicovým vzorom ležali knihy, pár zvitkov a tri či štyri listy papiera s poznámkami a rôznymi obrazcami. Pohľad mu náhle zastal na jednom liste kde bol preklad z cudzieho písma, ktoré videl po prvýkrát; začal čítať preklad, ale mal trochu problém prečítať Grayov rukopis. Po chvíľke sa mu to však podarilo a vetu po vete si to potom poskladal :

„V mene Všemohúcej tmy z Priepasti sveta pekelného ,
Vzývam Vás mocnosti temna !
Slyšte služobníka svojho, ktorý volá k Vám z vôle vlastnej !
Vyzývam Vás duše temné, odpovedzte na volanie moje !
Slyšte prosbu moju!
Ó, Slyšte ma !
Shub-Nighurath ! Nodens ! Yig ! Nyarlathotep!

Slyšte mocnosti temna !
Slyšte služobníka ako k Vám volá !
Vyjdite z temnoty pekelných hlbín, ó, štyria Princovia!"

Keď to dočítal, ostal tam okamih sedieť bez pohybu a s otvorenými ústami sa zas´ a znova díval na riadky, ktoré pred malou chvíľou prečítal. Opatrne sa pozrel smerom ku kúpeľni či náhodou nevyšiel Gray, ale podľa zvukov, ktoré odtiaľ počul sa ešte ako to sám povedal dával dokopy. Otriasol sa pri myšlienke, že ich pomocníkom má byť nejaký okultista, ale keď si spomenul na tvár Strewarda keď si ho zavolal v tom dome tak ju hneď zahodil a znova mu začal jeho pohľad blúdiť po izbe. Trocha sa nahol dopredu aby dobre videl za obrovskú knižnicu, ktorá mu bránila vo výhľade a jeho oči spočinuli na veľkej kovovej posteli; bolo na nej vidieť, že tam ležali dvaja ľudia. Pri myšlienke, že si nevšimol druhú osobu v byte aj keď je nevidel, ale mohol počuť sa ho zmocnil hnev a strach zároveň, že jeho pozorovací talent, pre ktorí si ho vybral Streward mu akosi v poslednej dobe hrdzavie. Ale veď mal na to aj dobrý dôvod, či nie? Veď manželka mu práve leží v nemocnici a možno už drží syna alebo dcérku v náručí a starosti ohľadom platu a akoby to nestačilo včera sa dozvedel, že jeho milovaná sesternica si robí nárok na malý pozemok, ktorý mu zanechal jej otec. Veď to všetko mohlo spôsobiť tú nepríjemnú hrdzu, znova sa otriasol akoby chcel všetky starosti zhodiť zo seba dole. Poobzeral sa okolo či neuvidí niečo čo mu napovie o ďalšej osobe; ako mu tak pohľad kĺzal po posteli a po nočnom stolíku. Nočný stolík! Do frasa nevedel, že Gray má spoločnosť nežnejšieho pohlavia! Poobzeral sa ešte dôkladnejšie okolo posteli; áno je to žena - ani nevedel prečo, ale pohľad na priehľadnú nočnú košieľku ho upokojil; asi to bolo tým, že v poslednom čase sa v meste stávalo módou tzv. spolužitie rovnakého pohlavia a na jeho počudovanie viac sa k tomu spolunažívaniu ako to nazývali oni hlásili muži! Znova ho striaslo. Pozrel sa zasa na ten úryvok textu pred ním a ponoril sa do myšlienok.
„ ... tak konečne vyzerám ako človek!," vytrhol ho zo zamyslenia Grayov hlas.
„Páči sa Vám ten text?," opýtal sa strážnika keďže videl ako jeho oči neustále kĺžu po papieri pred ním.
„Prepáčte!," vyskočil priam Withermill keď začul Grayov hlas.
„ ... prepáčte mi nemal som to čítať. Ospravedlňte mi moju trúfalosť!," znova a znova sa ospravedlňoval strážnik kmitajúc očami so strany na stranu akoby očakával nejaký útok z jednej či z druhej strany.
„Nemáte sa za čo ospravedlňovať," povedal s chladným pokojným hlasom Gray a skoro s nebadateľným úsmevom či skôr úškrnom.
„Je to úryvok jednej z mnohých starých kamenných dosiek zo Sýrie," povedal s kľudom v hlase, „ ... sú to tzv. Texty Plameňov alebo aj ináč nazývané Texty Samaelove," pri poslednom slove sa badateľne uškrnul.
„... ale dosť bolo slov. Poďme aby pán inšpektor Streward nečakal dlho. On veľmi rád čaká," povedal po chvíli Gray keď otváral dvere bytu a bral si zo skrine dlhý čierny kabát.
Rýchlym krokom vykročili obaja z domu a hneď nasadli do už netrpezlivo čakajúceho koča Gray niečo podal kočišovi.
Ten sa na neho s údivom pozrel a bez slova švihol bičom tak silno až im zaľahlo obidvom v ušiach; mali čo robiť aby sa v hrkotajúcej drožke letiacou po úzkych uličkách mesta udržali v ostrých zákrutách.