Môj život

Mohol som mat tri roky, keď ma našli na schodoch cukrárne. Vivien a Gladis. Ani neviem prečo, ale ujali sa ma. Nikdy som si nenahováral, že sú to milujúce matky a od usporiadanej rodiny sme mali veľmi ďaleko. Boli prostitútky. Nechovali ma v náručí spievajúc uspávanky o tom, aká bude noc krásna. Dali mi najesť a večer šli „do práce“. Celé večery som trávil sám, v ich byte. Ale bol som im vďačný. Nikdy som nepoznal, čo je to rodina. Pre mňa, v mojej detskej hlavičke sa pojem rodina vždy spájal s Vivien a Gladis.

V mnohých smeroch boli ku mne obe moje „matky“ úprimné a nech som sa spýtal na čokoľvek, neštítili sa odpovedať. A tak som už ako osemročný dokonale poznal pravidlá bezpečného sexu a tajomstvá ženských túžob. Ako deväť ročný som mal prvý zážitok s istou Genevičve. Mala cez tridsať a bola to tiež prostitútka. Vlastne, do tej doby som inú ženu ako prostitútku nepoznal. Pýtal som sa, aké to je byť mužom. A ona mi to rovno ukázala. Bol to trápny zážitok, ani som nevedel, čo robiť. Všetko robila vlastne ona. Pri nej som pocítil taký čudný... tlak...bolo to fajn, aj keď nemotorné. Bolo to raz, ale mne to stačilo na dlhú dobu. Moje opatrovateľky o ničom nevedeli. Ale, predsa mali rátať, že sa to raz stane.

Ako dvanásťročný, už omnoho skúsenejší, som začal pracovať v nočnom bare. Predsa len, Vivien mala 42 rokov a Gladis už tiahlo na 46. A v tomto veku už nie sú tie zárobky, ako za mlada... Chcel som, a aj som musel, prispieť do rodinného rozpočtu. Cez deň som umýval riady, dlážku, zdvíhal stoličky, leštil stoly...a v noci som bol chlapec pre všetko. Barmanovi som podával fľaše, od zákazníkov nosil odkazy dievčatám, ktoré pracovali...Som chlap. A, nie, že by som si tých nahých tiel na pódiu nevšímal. Ale vidieť ich každú noc čo noc...navyše som ich poznal. Mnohé z nich mali vysoké ambície a chceli s tým raz skončiť. Ale všetci sme vedeli, že neskončia. Nikdy nie je dosť peňazí na to, čo chceme. Aspoň u nás to tak bolo. Žiadna prostitútka sa nestala slávnou, ani sa nevydala za krásneho udatného chlapa, čo by sa o ňu postaral. Tu sme sa všetci starali o seba. Do svojich pätnástich som bol taký skúsený, najmä čo sa telesných rozkoší týka, že som sa mohol hravo pretekať s kadejakým svetobežníkom. Ale všetko to bolo iba tak, na spestrenie chvíľ. Školu som navštevoval sporadicky. Dokonca, raz ma Gladis prihlásila do katolíckej školy. Samozrejme, že ma odtiaľ vykopli. Zviedol som predsedkyňu triedy, najvzornejšie dievča celej školy. Sestra Agáta nás prichytila na záchode...nie, že by som sa tým chcel nejako chváliť. Ale nebolo mi to vôbec ľúto.

V sedemnástich som mal dosť našetrené, aby som si otvoril malý obchodík. Nebolo to síce bohviečo, ani som nemal lukratívny tovar. Ale bol to môj obchodík, sám som si ho pracne vybudoval a sám som si v ňom predával. Miloval som vôňu čerstvých rohlíkov, keď mi ráno priviezli tovar. Bolo to niečo úplne iné ako cigaretový dym nadržaných zámožných chlapov.

Bolo to v mojom obchode, keď som stretol Judith. Mala osemnásť ako ja. Nechápem, prečo také krásne stvorenie robilo prostitútku. Z jej tmavých, po plecia dlhých kučier som sa mohol zblázniť. Občas, keď si o mňa oprela hlavu, tie kučery ma šteklili na krku. Ale mne to nevadilo. A ako krásne sa smiala...Vždy sa na mňa usmievala. Nebola úplne dokonalá, no mne sa zdalo, že krajšie telo nemá žiadna iná na svete. Iba moja Judith. Čítať príliš nevedela, iba veľmi pomaly. Ale nádherne prednášala básne. Aj prózu, ale keď mi po večeroch recitovala Edgara Allana Poe, veril som, že to ja som havran kričiaci „nevermore“. Poznala tie básne naspamäť. A keď ich vravela, akoby ich práve vymyslela. Akoby ju tie slová iba teraz napadli...

Po roku sme sa vzali. Ona stále pracovala ako prostitútka a ja som sa s tým musel zmieriť. S týmto povolaným som vždy žil. A dokonale som poznal prostredie, kde na chodníkoch a krajoch ciest stoja ženy, zmaľované, len aby zakryli svoj strach, so strapatými vlasmi a kúsočkami odevu, čo obopínali ich starnúce telá, čakajúce na autá rozličných značiek, kvalít a cenových tried. A medzi nimi stávala moja Judith.

Niečo som si zarobil, niečo si zarobila ona, predal som obchod, ktorý sa tak krvopotne držal celú dobu nad vodou a rozhodli sme sa, že odídeme do Ameriky. Spolu. Gladis aj Vivien som nechal doma a šli sme do Anglicka. Tam sme nastúpili na parník a už nebolo cesty späť. Čakal nás nový domov. Ani sme nevedeli, čo tam vlastne hľadáme. A čo môžeme čakať.

Bol to môj nápad odísť z Paríža. Judith sa len nechala zviesť myšlienkou krásnej novej zeme. Ani jeden z nás nebol nikdy ďalej ako pár blokov od domu. Krásy nočného Paríža som vnímal z okna svojej izby, odkiaľ som mal veľmi vzdialený výhľad na Eiffelovu vežu. Pýchu Paríža...Tisíce turistov sa sem chodili pozerať. Obdivovať ju. A ja som ani raz nebol pod ňou. Iba som sa každý večer pred spaním pozrel na ňu, či tam ešte stojí a šiel som spokojne spať. Občas som si nahováral, že ju strážim, aby nám ju neukradli.

Celú cestu parníkom sme iba civeli. Obaja. Na šíre more a na tú ničotu za ním. Chvíľami mi bolo dosť nevoľno. Jud bola pri mne a žartovala, aby mi zdvihla náladu, že už nemusí šľapať. Už ideme na paru. Bolo mi na vracanie, ale musel som sa zasmiať.

Cesta bola dlhá. Ale ani jej dĺžka, ani môj ubolený žalúdok sa nevyrovnali sklamaniu z Ameriky. Mali sme príliš skreslené predstavy o živote za veľkou mlákou. O Novej zemi. Prišli sme do Bostonu a ten nás teda nevítal práve s otvorenou náručou. Ubytovali sme sa v hoteli snáď tridsiatej cenovej. Bolo to iba na pár dní, kým sme si našli podnájom. Judith však za tú krátku dobu stihla dostať zápal pľúc, lebo okná vôbec netesnili a večer sa nebolo ani čím prikryť. Prikrývali sme sa navzájom. Asi to nestačilo. Posledné zásoby som minul na doktora. Šetril som peniaze na krásny podnájom. Ale z toho, čo nám zostalo po jej liečení nám zostalo iba na byt, ktorý mal výhľad na pokazený neónový nápis vedľajšieho hotela, ktorý bol na jednej strane utrhnutý a mal som občas pocit, že každú chvíľu sa utrhne aj tá druhá strana. Sem tam blikal, sem tam nie. V Paríži som mal síce najlepší výhľad na ulicu prostitútok. No aj tá veľmi malá Eiffelovka v diaľke mi dávala pocit, že to nie je také najhoršie. A teraz som sa díval každé ráno sa neónový nápis Bambino.

Judith sa zamestnala v bare, kde upratovala a ja som robil čističa topánok. S predavačom novín sme tvorili duo. Stával vedľa mňa a keď si niekto kúpil noviny, hneď sme ho nahovorili, nech si dá vyčistiť topánky. A naopak, keď si niekto ku mne prišiel dať vyčistiť topánky, už mu aj Philippe strkal pod nos noviny, aby sa pri tom čistení nenudil.

Prvé týždne vyzerali dosť desivo, ale my sme s Judith držali pokope. Občas som mal pocit, že som šťastný. A to iba preto, že leží vedľa mňa. Ale, paradoxne, čím sa zlepšovala naša situácia, finančná, no aj spoločenská a sociálna, nejako to prestalo byť ideálne s nami. Čím bola menšia kríza, tým som mal stále menšiu a menšiu chuť sa o ňu starať. Mal som ju rád, ale občasným úletom som sa jednoducho nevyhol. Možno o tom vedela, možno nie. V každom prípade, keď som to potreboval, podržala ma a aj keď jej do neba volajúco nádherné kučery časom zosmutneli a jej krásne tvarované telo stratilo svoje tvary a vychudlo na nepoznanie, ten úžasne povzbudzujúci úsmev jej zostal.

Jednej noci som sa zobudil na jej vzdychanie a trepanie. Asi sa jej niečo zlé snívalo. Zadíval som sa na ňu a ona akoby to pocítila a upokojila sa. Videl som, ako ju tento život ničí. Posledných sedem rokov, čo sme odišli z Francúzska ju zničilo. Tak veľmi som pre ňu chcel niečo lepšie. Rozhodol som sa, ideme do NewYorku. Zbalili sme všetky saky-paky a aj keď som videl v jej čokoládových očiach zdesenie, že zasa sa to začína odznova, odišli sme do veľkého mesta.

Tu sa nám už darilo lepšie. Začiatky neboli opäť bohvieaké, ale pár peňazí sme si zarobili ešte v Bostone. Zamestnal som sa v obchode, podobnom, ako som mal v Paríži a Judith opäť robila upratovacie práce. To ona prišla jedného večera s nápadom, aby som si opäť otvoril obchod. Doniesla pokrčené bankovky, ktoré si našetrila a ukladala do tašky zo silonu. Hodila mi ich na stôl a povedala, že to mám na obchod. Netušil som, že má toľko peňazí.

Tak som ju poslúchol a bol jej veľmi vďačný. Ja sám som už asi stratil akési sebavedomie a odvahu. Ale ona sa na mňa každý večer nekompromisne pozrela a dala mi najavo, že to nevzdám. Ona mi to nedovolí. Po roku však prišiel syn. Bolo to nečakané a potomkov som teda rozhodne neplánoval. Mal som niečo cez tridsať a obchod sa iba rozbiehal. Keď sa to už však stalo, čo som mohol robiť? Kým bola Judith doma s malým Charliem, ja som pracoval, alebo som neodolával príťažlivým a stále mladším asistentkám a predavačkám... Nebolo to voči nej fér, ja viem. Ale nemohol som si pomôcť. Judith stratila tú pôvodnú iskru. A aj keď som ju ľúbil, jednoducho muž vo mne si pýtal svoje.

Kúpili sme si malý domček s príjazdovou cestou a veľkou garážou. Judith už nechodila upratovať iným, najal som je upratovačku, ktorá upratovala jej. Charlie mal šesť rokov, keď k nemu pribudla sestra. Elisée. V prvých rokoch jej života som ani nevedel,, ako vyzerá. Ani by som ju v rade iných detí nerozoznal. Bol som v práci a keď nie v práci, tak s mladými asistentkami. Po pôrode Elisée sme s Judith spolu ani nespávali. Presťahoval som si posteľ do vedľajšej izby, kde mala byť pôvodne izba pre Charlieho. Ten ale v ôsmich odišiel na internát. Bol to môj návrh. Judith bola proti. A aj som to chápal. Po tom, čo som jej začal mať ja dosť, ostali jej už iba deti. Ale obchod si to jednoducho žiadal. Nemohol som byť milujúci otec, hlava rodiny a zároveň živiteľ.

Judith mala zdravotné problémy. Nikdy sa poriadne nevyliečila z toho prechladnutia v prvých dňoch v Bostone. Preto som sa aj od nej odsťahoval do inej izby, aby som jej nechal pokoj a odpočinok. V skutočnosti som chcel odtiaľ odísť. Pripadalo mi to akosi prirodzené. A ju som nechal v domnienke, že to kvôli zdraviu. Myslím, že vedela pravdu. Všetci sme vedeli pravdu. Aj Charlie vedel pravdu. Nebol až taký malý. Ale aj tak sme sa tvárili, ako to my, američania vravíme, všetko je „all right“.

Samozrejme, ani moje početné zálety nemohli zostať bez následkov a jednej predavačke sa podarilo otehotnieť. Okamžite som ju prepustil a zabezpečil jej ubytovanie na opačnom konci mesta. Narodil sa jej syn, ale nikdy som ho neprijal za svojho. Ostal pankhartom. Judith sa o tom nesmela dozvedieť. Ani malý nikdy nepodedí. Predavačke za to sľúbil kvalitnú podporu, teda, finančnú podporu, len aby si syna nechala pre seba.

Mal som vtedy štyridsať rokov. Judith už nepracovala vôbec. Vadilo jej nechať sa vyživovať. Vždy si zarábala na seba. Ale ja som ju presvedčil, že jej iba splácam to, čo mi dala na založenie obchodu. Ani neviem, kedy sa to stalo, nebol som doma už pár dní. Chyžná mi volala do obchodu, ale nebol som tam. Volala mi kade tade, ale nezohnala ma. Keď som sa po asi troch dňoch vrátil domov, už bolo všetko preč. Nevoňali v hale kvety, necítil som vôňu obeda, ktorý chystala kuchárka pre Judith. Okná boli pootvárané a všade sa vetralo. V dome bola zima. Ani ma nenapadlo ísť za Judith. Veď, keď sa najem, prezlečiem a poumývam...potom ju hádam pôjdem pozrieť. To má čas, to počká. Vošiel som do kuchyne. Nikde nikoho. Chladnička prázdna, iba nejaká „zdochnutá“ cibuľa, evidentne stará a nedopitá fľaša bylinného likéru. Na stole bol položená žemľa, tak aspoň tú som si vzal. V tom vošla do kuchyne slúžka. Veľmi sa ma zľakla, nečakala, že tam niekoho nájde.

Judith umrela. Pred dvoma dňami. A ja som to ani netušil. Nebol som s ňou. Ani mi to neprišlo tak ľúto. Už som si od nej odvykol. Večer ma čosi pochytilo a šiel som si ľahnúť do jej postele. Aj keď tam žiadna vôňa nebola, cítil som jej voňavku, ktorú používala ešte v Paríži. Zrazu som ju videl, ako mi v parku prednášala Havrana. Oči sa jej leskli od slnka, ale ja som mal pocit, že to jej iskry v očiach zapaľovali slnko. A videl som ju, aká bola nádherná pod sprchou. Keď jej voda stekala z vlasov a jej hebké telo bolo ako kĺzačka pre kvapky. Tak dokonale prehnuté...Nemohol som sa zbaviť otázky, kde som túto ženu stratil. Ani jedna z tých, čo som mal, sa Judith nevyrovnala. V ničom. Ani sex s nimi nebol taký. Túžil som po nej od končekov prstov až po jemné záhyby na členkoch.

Teraz som však ostal sám. Sám som bol už aj predtým. O túto moju Judith som prišiel už dávno. A smrť tejto neznámej ženy mi to iba pripomenula.

Možno sa tak zmenila ona. Možno som to bol ja. A možno to bol svet, čo sa menil. Charlieho som stratil v okamihu, keď som ho poslal na internát. Eliseé bola ešte malá, keď jej mama umrela. Ťažko som jej to vysvetľoval. Chcel som spoznať aj svojho druhého syna. Ani neviem, ako sa volal. Keď som kontaktoval jeho matku, už som ju zastihol iba telefonicky, ospravedlňovala sa mi, že peniaze mi pošle naspäť, lebo syna už rok nemá. Nezvládla to a nechala ho kdesi ležať. Nechcel som jej peniaze. Iba som si občas predstavoval, ako ho necháva na schodoch cukrárne, kde sa ho ujali dve prostitútky. V deviatich mal prvú skúsenosť a v dvanástich pracoval v nočnom bare, aby si na seba už zarábal. A v štyridsiatke skončí sám, opustený, s dcérou, ktorú si ani nezaslúži.

Nikdy som neveril na minulé životy. Ale od istej doby som začal dúfať v tie budúce.