Túžba

Už nikdy viac nepocítim Tvoj úsmev na mojich perách

už nikdy viac sa nebudem sa nebudem kúpať v Tvojich slzách.

Ja som iba obyčajný človek z mäsa a kostí,

a túžbu po Tebe nikdy neuhasím do sýtosti.

Si ako hviezda ktorú chcem objať,

ale si strašne ďaleko a ja nedokážem lietať.

Som tu na Zemi ako putami prikovaný,

Ty žiariš na neby a ja pre to svetlo som ochotný položiť svoj život bezcenný.

Zomieram túžbou po Tebe ako túži kvietok po slnečnom lúči ,

Ty síce svietiš, ale iba v noci a tá núdza po hviezdnom svite ma mučí.

Ja svoju hlávku iba cez deň k slnku dvíham,

bohužiaľ Ty iba pod rúškom noci vídeš a preto sa na Teba tak smutne dívam.

Túto spoveď ktorá je plná nevypovedaných snov,

sa nemôže vôjsť do týchto veršov, do týchto pár slov . . .

Ja viem, že už nikdy nebudeme v objatí spať,

lebo Ty iba v noci svietiš a ja musím na ceste stáť .

Na tej ceste ktorá nikam nevedie,

na tej stojím a nemôžem sa ani pohnúť a chcem aby to bolo iba snom,

lebo tuším, že ten zlosyn Ťa v mojom mene podvedie,

preto chcem aby deň bol nocou a noc dňom.

To tá vnútorná rozorvanosť vo mne lomcuje,

a mňa to hatí, že Ťi to nemôžem povedať priamo iba takto cez verše moje.

Tie slová ktoré Ťi cez túto báseň posielam,

nedokážu vypovedať akou silnou túžbou po Tebe umieram.

Raz aj Hviezdoslav povedal, že :"poézia to božstvo samo".

Ja si dovolím upraviť jeho slová, že tvoj majestát sa vyrovná tomuto božstvu večnému,

a preto čakám až príde ráno,

aspoň vtedy na chvíľku čarovnú, keď slnko vychádza zazriem tú hviezdu tak mne vzdialenú.

Hoci sa nikdy nestretneme, ale raz musí prísť ten pád,

a ja Ťi pošepnem v tej krásnej chvíli : „ Mám Ťa rád . . . !!! "