Ťažký život samovraha

Spisovateľ/ka: Andrej Križan | Vložené dňa: 20. apríla 2006
http://citanie.madness.sk/view-1675.php

Otvoril som oči.- Kde to som, doprdele? Ležím v posteli, trčí zo mňa voľajaká hadička, aha, asi infúzia. Infúzia? Načo, doboha?! Počkať... Už si začínam spomínať. Včerajší večer, depresia, alkohol, depresia, vaňa, nôž, samovražda... No prisámbohu! Samovražda! Chcel som sa zabiť, pokojne vykrvácať v teplučkej vode. No tuším sa mi to nepodarilo, alebo takto to vyzerá v nebi? Teda, v pekle? Sakra, kto ma zachránil? Nech to je kto chce, keď odtiaľto vypadnem, rozkopem mu gule. Človek už nemá právo ani na vlastnú smrť!Keby som chcel skočiť pod vlak, alebo z mosta, nepoviem, bola by to verejná záležitosť, ale ja som chcel zomrieť doma, bez svedkov, v pokoji, nikomu som nechcel robiť problémy a nejaký debil si povie, hľa, budem hrdina, zachránim jeho biedny život! A teraz ma pekne krásne šupnú na psychiatriu, kde budem na izbe s nejakými slintajúcimi debilmi. Možno už toto je psychiatria, veď okná sú zamrežované. Ach bože, bolí ma hlava, svrbia ma gule, ani poškriabať sa nemôžem, lebo by som si vytrhol tú sprostú hadičku! Ozaj, to je nápad! Vytrhnem ju a skúsim odtiaľto zdrhnúť. Vonku prepadnem doktora, vezmem si jeho šaty a prachy a adiós! Ále, to je blbosť, nedokážem nikoho prepadnúť, som slaboch. Radšej pretrpím všetky procedúry, nech si so mnou robia čo chcú. Koniec- koncov, psychiatra možno aj potrebujem. Niežeby som očakával, že mi pomôže alebo zo mňa urobí nového človeka, ale aspoň sa budem môcť vyrozprávať, opísať svoje skurvené pocity. Ó, otvárajú sa dvere, niekto sem prichádza. No sakra, to je ale kosť! Dokonalé stelesnenie sestričky.

- Dobré ráno! Tak už ste sa zobudili?- zaštebotala.

- Áno, už hej, dobré ráno.- odpovedal som.

- Prišla som vás odpojiť od infúzie, krvi už máte dosť.

- To je dobre. Tá hadička mi už začínala vadiť.

- Keby ste nerobili hlúposti, nemusela byť žiadna hadička!- povedala ostro, ale keď uvidela môj prekvapený výraz, dodala- Prepáčte, nemám právo takto s vami hovoriť, asi ste mal nejaký dôvod urobíť to, čo ste urobil.

Bože, tá je chutná! Zamiloval som sa. Taká malá Afrodita- modré očká, blond vlásky, kozičky tak akurát, pleť jemnejšia než také májové ráno, zadoček priam dokonalý, no skrátka nádhera!

- Slečna sestrička, škoda, že som vás nepoznal už skôr- opáčil som.

- Prečo? Ako to myslíte?- usmiala sa na mňa pohľadom.

- No, ja len, že keby som vás poznal skôr, nikdy by ma nenapadlo spáchať samovraždu, jedine snáď kvôli vami neopätovanej láske. Totiž, asi som sa do vás zamiloval.

- No teda, ešte včera chcel zomrieť a dnes mi tu vyznáva lásku! Ste zvláštny človek, poviem vám. Ale ste milý.

Chvíľku na mňa pozerala čudným, zvedavým pohľadom, bolo jasne vidieť, že sa chce niečo spýtať.

- Prepáčte, nič mi do toho nie je, ale prečo ste sa chcel zabiť? Veď ste taký mladý, celý život máte pred sebou!

Čo jej na to poviem? Že nemám nič, prečo by sa oplatilo žiť?Že nemám žiadny zmysel života? Že som iný ako ostatný ľudia?

- Viete, ťažko by som našiel nejaký konkrétny dôvod, ale v podstate môžem povedať, že ma to tu prestalo baviť.

Zakrútila hlavou, pokrčila plecami a povedala- Moc tomu nerozumiem, ale doktor to s vami preberie podrobne.

- Doktor?- spýtal som sa.

- Hej, doktor Čierny, psychiater, on má na starosti prípady ako ste vy.

- Tak predsa som na psychiatri? Tak nejak som dúfal, že toto je normálna nemocnica.

- Veď aj je, len ste na oddelení psychiatrie.

- Sakra, radšej som mal včera zomrieť, než sa dostať sem!

Pozrela na mňa tak nahnevane, až som myslel, že mi vlepí facku.

- Nehovorte také hlúposti! Buďte rád, že žijete a že vám chceme pomôcť! A už musím ísť! Dovidenia!- buchla dverami a bola preč.

Doprdele, pokazil som to.Už na mňa brala a ja poviem takú sprostosť. A pritom dobre viem, ako ženy neznášajú takéto reči.Ale myslím, že sa jej páčim. Bola ku mne fakt milá, i keď, má to vlastne v náplni práce, je milá ku každému. Ó nie! Určite sa jej vôbec nepáčim , veď prečo by sa jej mal páčiť taký nepodarok ako ja? Čo by na mne mohla vidieť?Taká kočka! Kašlem na ňu! Kašlem na všetko! Chcem zomrieť.

- Dobrý deň! Nevyrušujem?

Do izby vstúpil akýsi vysoký chlapík v bielom plášti s prihlúplym úsmevom na tvári.

- Som doktor Čierny. Sestra Zdenka mi povedala, že už nespíte.

Tak Zdenka sa volá. Anjel Zdenka. Bohyňa Zdenka.

- Hej, už som sa zobudil. Teší ma, pán doktor.Ja som K., váš najnovší blázon.

No čo, budem rýpať. Aj tak mi je nesympatický, stále sa debilne usmieva, asi to pochytil od tých hlupákov, čo lieči.

- Tak nehovorte.Nie ste blázon, len nešťastný človek.

Fuj, má falošný hlas, ako nejaký starý podrazák, musím si naňho dávať pozor.

- Myslíte? Pripadám vám nešťastný? Ale ja som šťastný až moc. Preto som sa chcel zabiť. Od samého šťastia.

- Ako poviete. Ste teda úplne šťastný. A ja vám chcem pomôcť, aby ste tak šťastný nebol. Pretože, ako sa zdá, aj priveľa šťastia môže zabíjať.

Už som sa rozhodol. Budem ho nenávidieť. Tak veru. Zdenku milovať, doktora nenávidieť

- Pán doktor, prestaňte s tými psychologickými stupiditami a radšej mi povedzte, kto ma zachránil a ako sa to všetko vlastne zomlelo.

Prekvapene sa na mňa pozrel a takmer sa prestal aj usmievať.

- No dobre. Tak teda, zachránil vás sused, čo má byt pod vami.

Ten idiot Kučera. Keď odtiaľto vyleziem, otrávim mu psa, alebo radšej ženu, to je ešte väčšia suka.

- Ale ako mu napadlo, že sa chcem zabiť?

- Nijako. Skrátka, keď ste si podrezal žily, zabudli ste vypnúť vodu vo vani a jeho začalo vytápať. Zvonil u vás, vy ste mu pochopiteľne neotvorili a tak vyvalil dvere. No a keď vás zbadal, zavolal záchranku. Moc nechýbalo, a zomrel by ste. Mali ste naozaj veľké šťastie. Alebo nešťasti, ako sa to vezme, pravda? No nič, tak sme sa zoznámili a teraz pôjdem. Máme tu totiž viac podobne šťastných ľudí, ako ste vy. Tak sa zatiaľ majte. Ozaj, aby som nezabudol, o pár dní, keď vám bude lepšie, môžete sa trošku poprechádzať v nemocničnom parku. Uvidíme sa zajtra.

Konečne vypadol. Keby sa niekde v krčme takto úchylne usmieval ľuďom do ksichtu, dostal by riadnu nakladačku, kretén. Ale prejsť sa pôjdem, to teda áno. A idem hneď teraz, nebudem čakať, kým mi to nejaký doktorko povolí. Síce sa ešte príliš dobre necítim, ale čerstvý vzduch mi snáď urobí dobre.

Vyšiel som z izby, oblečený len v ľahkom župane, na nohách som mal hnusné biele nemocničné návleky, bohvie koľko bláznov ich predomnou nosilo. Keď som pomaly vychádzal z takej kvázi vrátnice do parku, všimol si ma starý vrátnik, gestom mi naznačil, aby som k nemu pristúpil a vraví:

- Ale, ale, mladý pán, kam ste sa vybrali?

- No kam, von, do parku, trochu sa poprechádzať. - odpovedal som.

- No dobre, ale nemôžete ísť predsa v návlekoch, veď pozrite, aké sú pekné, čisté, určené len do vnútrajška nemocnice.

- A to mám ísť do parku bosý? - udivene som sa spýtal.

- Akože, to nemáte nič na prezutie? - teraz bol pre zmenu prekvapený on.

- Nie, priviezli ma sem len včera večer, nestihol som si nič zbaliť, veď viete, ako to chodí.

- Hmm, tak či onak, takto vás von pustiť nemôžem.

Chvíľku sme tam len tak stáli, skúmavo hľadeli jeden na druhého. Zrazu sa na mňa usmial a opýtal sa:

- Povedzte mi, aké máte číslo nohy?

- No, asi tak osmičku, prečo?

- Ja len, že tu mám také staré tenisky, mohli by vám byť dobré.

Pozrel som naňho ako na zjavenie, ale on nečakal ani sekundu a hneď skočil do svojho kumbálu, úpenlivo hľadal, prevracal všetky veci, len aby som sa mohol trocha poprechádzať. Cítil som sa skoro až trápne, ale zrazu som začul víťazoslávny výkrik:

- Mám ich, našiel som ich! Aha, pozrite, ešte sú celkom pekné, že? - a hodil mi do rúk naozaj vcelku zachované čierno – biele čínske tenisky. Hneď som ich aj vyskúšal a sadli mi takmer dokonale.

- Ďakujem vám, ani neviete, čo to pre mňa znamená, ísť trocha von. -poďakoval som mu. Figliarsky sa na mňa usmial a vraví:

- Počujte, veď vy ani nevyzeráte ako nejaký blázon, nejako mi sem nazapadáte.

- No, veď ja ani nie som blázon, ja som len, skrátka, chcel som sa...

Nedopovedal som, ani nebolo treba, starý vrátnik to pochopil. Bol to dobrý človek, poctivý, ako už starý vrátnici bývajú.

- Tak, ešte raz vám ďakujem za tie tenisky, hneď ako pôjdem späť, vám ich vrátim.

- To má čas, len sa pekne vyvetrajte.

Ešte raz som sa naňho usmial a vyšiel som obyčajnými dverami do neobyčajného parku. Ocitol som sa akoby v rozprávke, pretože tento park naozaj na mňa pôsobil ako tie živé a čarovné lesy v Tolkienových príbehoch. Až som skoro čakal, že na mňa spoza stromu vyskočí elf alebo hobbit. Pomaly som prešiel k najbližšej lavičke a spokojne som sa posadil. Priznám sa, že toto miesto na mňa dosť zapôsobilo, takže som sa pohrúžil do svojich myšlienok. Je to zvláštne, ale v tom okamihu som videl svet o niečo v optimistickejšom svetle, dokonca som takmer zabudol, že ešte len včera som sa chcel zabiť.No tento pokojný a v podstate vznešený okamžik mi prerušil istý blázon, ktorý si ma k mojej neradosti všimol a hneď sa ponáhľal so mnou zoznámiť.

- Dobrý deň. - povedal piskľavým hlasom.

- Dobrý. - odpovedal som.

- Vy ste tu nový, však? Hneď som si vás všimol, ja si totiž všimnem všetko.

No spánombohom, tento kretén mal na tvári taký istý úškľabok ako doktor Čierny.

- Áno, áno, som tu nový. - povedal som skoro až nervózne.

- Tak mi dovoľte, aby som sa predstavil a privítal vás. Som démon Bafomet, hlavný vyslanec pekla. - sucho zahlásil.

Tak týmto ma skutočne zaujal. Lepšie som sa mu prizrel. Bol to taký malý škrčok, takmer plešatý, ale oči mu svietili ako diaľkové svetlá. Vyzeral ako nejaký úradníček z románu od Dostojevského. Bohvie, čo sa stalo, že mu začalo šibať. Povedal som si, celkom fajn rozptýlenie, možno sa aj trocha pobavím.

- Prepáčte, dobre som vám nerozumel, vraveli ste vyslanec či vysranec?

Uprel na mňa tie svoje svietiace oči, akoby ma chcel zröntgenovať a urazene odvetil:

- Vyslanec! Vy – sla – nec! Žiadny vysranec! To ste ma chceli uraziť?

- Ale nié, čoby, len som vám dobre nerozumel. Tak prepáčte. - zatváril som sa previnilo.

- Hmm, nič sa nestalo, asi slabšie artikulujem. Ale ešte ste sa mi nepredstavili.

- Ó, aký som nezdvorilý, ospravedlňujem sa. Ja som Ježiš, syn boží.

Pozrel som sa naňho, čakajúc na jeho reakciu. Tvár sa mu stiahla, na čele mu jemne navrela žilka, zadumane pokrútil hlavou a povedal:

- To myslíte naozaj? Nežartujete?

Hodil som naňho urazený pohľad.

- Dobre sa na mňa pozrite, snáď nevyzerám ako Ježiš?

Začal si pozorne premeriavať. A musel mi dať za pravdu, pretože sa na Ježiša naozaj podobám, keďže som si nechal narásť dlhé vlasy a už dlhšie som sa neholil.

- Fíha, to som teda nečakal, že sa raz stretnem s najväčším nepriateľom pekla. A čo tu vlastne robíte?

- No čo, už ma to v nebi nebavilo, stále sa len s otcom hádame, tak som zdrhol, aby som sa spojil s peklom proti nemu.

Údivom otvoril ústa a chvíľu sa od radosti nemohol zmôcť na slovo. Skoro som dostal infarkt, ako som strašne musel premáhať smiech, tak dobre som sa bavil.

- Ale to musím ísť hneď zatelefonovať nášmu pánovi Satanovi, že ste prešli na našu stranu! To sa určite strašne poteší!

- Áno, áno, len bežte, pán vysranec, pardón, vyslanec, čím skôr to poviete šéfovi, tým lepšie! - zakričal som za ním, ale už upaľoval bohvie kam, aby si pokecal s diablom. Bola to fajn zábava, ale bol som rád, že som sa ho už konečne zbavil. Pomaly na mňa začala opäť dorážať depresia, tak som sa radšej zdvihol z lavičky, aby som ju prechádzkou aspoň trocha odohnal. Bezmyšlienkovite som sa potácal parkom, ešte stále veľmi slabý, kopal som do kameňov, občas do holubov a prepadal som sa hlbšie a hlbšie. Nezaradenosť, nepochopenosť, sebaľútosť... Zatúžil som po smrti, i keď ani v nej nevidím bohvieakú istotu, ale prečo aspoň na chvíľu neujsť, keď môžem? Ale ako na to? Nemám pištol, nemám nôž, ani otráviť liekmi sa nemôžem... Keby som niekde našiel aspoň nejaký špagát, na ktorý by som sa mohol obesiť, úplne normálny špagát, taký nejaký podobný tomu, čo visí hentam na strome pár metrov odomňa. Čo? Ha ha ha! Naozaj, je tam špagát! Začal som takmer tancovať a kričať. Rýchlo som prešiel tých pár metrov k špagátu, tváril som sa, samozrejme, strašne nenápadne, asi ako farár v bordeli, a hneď som aj vyskúšal jeho pevnosť. Chvalabohu, zdal sa byť dostatočne pevný, aby udržal mojich skromných osemdesiat kíl. Až teraz, po prvýkrát v živote, sa mi hodilo, že som kedysi bol skautom. Ak nič iné, aspoň som sa naučil liezť po stromoch a viazať uzly. Odviazal som špagát a obratne vyliezol na vetvu dosť vysokú, aby celá procedúra bola úspešná. Na ňu som veľmi vkusným uzlom pevne priviazal ten špagát a slučku som si prehodil cez hlavu. Na chvíľu som sa ešte posadil na vetvu, snáď aby som sa naposledy rozhliadol po svete, s ktorým som si nikdy poriadne nerozumel. Ach bože, teraz by sa mi hodili cigarety, aby to dostalo tú správnu atmosféru. No dobre, skončime to. Už je najvyšší čas. Zbohom svet. Zbohom...

- - - - - - - - - - - - - - -

Už som mŕtvy. Tuhý ako štolverk. Konečne. A cítim sa celkom fajn. Nič ma nebolí, len tie gule ma zase svrbia, hmm, nečakal by som, že to je možné aj po smrti. No čo, poškriabem sa. Počkať. Tu čosi nehrá. Ako to, že nemôžem pohnúť rukami? Doboha, veď som pripútaný k posteli! Čo sa to deje?

- Á, môj obľúbený samovrah, už ste pri vedomí? - počujem zrazu známy hlas a skôr, ako som sa stačil nadýchnuť, sadol si ku mne doktor Čierny.

- No, no, no, čo nám to robíte? Chcieť sa zabiť v taký pekný deň? Strašne ste nás vyľakali. Zdenka bola celá bez seba. Nebyť Bafometa, ktorý rýchlo zavolal vrátnika, aby prerezal špagát, neviem, neviem, asi by ste tu už neboli. Teraz budete nejaký čas pripútaný, a máte, prirodzene, až do odvolania zakázané prechádzky v parku. V skratke povedané, budeme si vás trochu viac všímať. Tak, tak.

Nemohol som sa zmôcť na slovo. Zasa sa mi to nepodarilo. A ten chumaj doktor sa mi tu teraz vyškiera do ksichtu.

- Pán doktor – pomaly som hľadal slová – môžem vás o niečo požiadať?

- Samozrejme. Ak budem môcť, splním to.

- Dobre teda, žiadam vás o humánne gesto: Dajte mi ranu z milosti!

Zdalo sa, že ho to pobavilo. Od smiechu skoro spadol z postele.

- Vy ste teda riadne číslo! Mali by ste mať vlastnú show! Cha cha! Že vraj ranu z milosti!

Chvíľku sa ešte smial, no keď videl, že ja sa príliš nebavím, nasilu vystrúhal vážnu tvár a dodal:

- Bohužiaľ, to vám splniť nemôžem. Ale budem sa v priebehu vašej liečby snažiť, aby ste už nikdy nikoho nemusel žiadať o podobné veci. Zatiaľ sa majte.

Vstal a odišiel. Z chodby bolo ešte chvíľu počuť jeho smiech. A ja, úbohý smoliar, som sa zmohol len na zúfalý výkrik:

- NIÉ!!!

Spisovateľov komentár k príspevku

Je to taký zábavnejší pohľad na samovraždu, nič viac.



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Aššurballit
4 body
...no takze... ...napisane...prislo mi to take rozharane...psychologia postavy..mi prisla dost neuatenticka... ...proste bolo tam az prilis vela chyb...na ktore by si si mal davat pozor... ...napr. co robil taky spagat v parku?... ...lebo predpokladam...ze samovrah...je na psychiatrii..automaticky... ...a neviem si predstavit ze by sa dostal von..bez povsimnutia...a sam od seba.. ...najma ked predpokladam ze po infuzii...musel byt dost zoslabnuty..co koniec koncov naznacujes...a potom vystreli jak namydleny blesk von... ...naddhlad...hoci v komente naznacujes ze si ho tam chcel vtlacit...som tam nejak necitil... ...okrem toho tie odkazy na fararov..a podobne tam posobili...tocha tazkopadne... ...rovnako ako cele vykreslenie pribehu...chybala tomu plynulost.. ...a je tam prilis vela balastu...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa21. apríla 2006 12:37:53
O.K. Ja moc poviedky nepisem, to bol len taky pokus, ale aby si Ty nemal nieco proti, ze? Okrem toho, ake odkazy na fararov mas na mysli? No inak celkom sranda, nie?  
Spisovateľ/AutorAndrej Križan Pridané dňa22. apríla 2006 23:01:14
Aššurballit
...su aj pripady ked som nemal nic proti...ale toto nebol ten pripad... ..narazal som na rozhovor s tym "demonom"... ...sranda...hm...ani nie... ...pre mna je klasicky pohlad na samovraha ten od lasicu a satinskeho... ...on si zasa vzdy nasiel preco to nespravil... ...ale je to skvelo podane...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa24. apríla 2006 10:46:30
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8