Prelet nad...alebo o jednom detskom sne

Rokov mala jedenásť, ale každému vravela, že skoro dvanásť, akosi sa tak cítila dospelejšie. Do školy nosila sestrine Bravo (bez plagátov v strede, tými si ségra oblepovala izbu...) a cez prestávky sa s kamoškami zašívali do šatne a smiali na tých kecoch...až kým ich nevyhodili ôsmaci, čo si chceli „tajne" zafajčiť. Občas ešte vytiahla svoje bábiky, ale k tomu by sa nikdy nepriznala, bola už predsa veľká a veľké dievčatá sa s bábikami nehrajú. Najradšej mala Denisu, barbinu, ktorej kedysi odlomila nohu, potom prilepila lepiacou páskou a odvtedy bola Denisa nešťastná bežkyňa, ktorá si pri tréningu zlomila nohu a prišla tak o olympijskú kvalifikáciu. Ale úplne najradšej lozila po stromoch, vedela to lepšie ako ktorýkoľvek chalan v dedine.

 Keď si Mišo, Dano a Juro, o dva roky starší chalani od susedov, postavili dom na strome a vyhlásili, že to je čisto mužská záležitosť a žiadnu babu do svojej pevnosti nepustia,  bolo to najväčšie poníženie, aké si vedela predstaviť. Nemohla to nechať len tak. Potrebovala vlastnú pevnosť, ale lepšiu, nie také hocičo ako obyčajný strom. Proste dačo výnimočné. Ohurujúce. Vybrala Obriu železnú vežu pri Prievozníkovi, inak vysielač jedného z mobilných operátorov. Malo to pár zádrhelov, malých, samozrejme. Stále sídlo na vrchole X-mobiláckej veže, stojacej na dvore najobľúbenejšej krčmy v okolí, bolo tak trochu sci-fi.

„To neva, stačí, keď tam vyvesíme našu vlajku, bude jasné, že je to naše územie...Chalani sa z toho poserú! „

Veľký babský snem na lúke za dedinou. Účastníci - päť dievčat, oslovovali sa indiánskymi menami a vo vlasoch mali orlie pierka (alebo iného operenca...nebuďme detailisti). Sedela na kameni, vyhriatom letným  slnkom, vietor jej odfukoval pero z hlavy, takže sa poň musela stále zohýbať a hľadať na tráve, ale jej oči svietili nadšením. V ten deň bola ozajstnou náčelníčkou Ranná Hviezda.

„My máme aj nejakú vlajku?" - Ozvala sa skeptická členka Rady Starších.

„Ne. Máme fantáziu. Vlajka bude."

„Hm, takže tú budúcu vlajku chceš dostať na vežu ako? Teleportom?"

„Je snáď jasné - vyleziem, ne?"

Keď má človek jedenásť, všetko je mu jasné. A jasné, že všetky jasné veci aj vyskúša. Hneď. Teda, skoro. Najprv bolo treba zohnať dôstojnú vlajku. Alebo aspoň nejakú. Správny Indián má stopovacie umenie v krvi. Divoké kone, bizóny, rodičia. Vystopovala teda, kde má mamina uložené posteľné prádlo. Vzala si jednu plachtu. Rozstrihala. Pomaľovala. Slnko, Mesiac, hviezdy. Ku kraju pridala odtlačok svojej ruky. To isté spravili aj ostatné členky Rady Starších. Trocha farby, čo zostala, skončila na ich tvárach. Indiánske bojové maľovanie. Boli farebné a šťastné. Zajtra sa ide do útoku.

Vstali ešte pred svitaním a tajne sa vytratili z domu. Zraz pred Prievozníkom presne o 5.30 hod. Akcia musela prebehnúť skoro ráno, kým sa do krčmy nezačali zbiehať smädní štamgasti. Trochu sa báli, plot preliezali akosi nešikovne a zdalo sa, že im to trvá hodiny.

„Vzduch čistý"...alebo také dačo chcela povedať členka Rady starších. Nestihla. Spoza rohu sa vyrútil obrovský pes Dunčo

„Baby, zdrháme"

 kričala celkom zbytočne. Všetky boli nalepené na plote a snažili sa čo najrýchlejšie dostať na druhú stranu.

Akcia „Veža" ju stála desať stehov na stehne ako následok pohryznutia Dunčom a mesiac zaracha ako následok nepochopenia dôležitosti vlastnej pevnosti rodičmi.

Stôl u Prievozníka. Blikajúca lampa. Plný popolník. Smiech a hlboké výstrihy. Tmavé ramená voňajúce krémom na opaľovanie. V ruke poháre. Pivo. Rum v kofole. Paranoid v jukeboxe. Päť báb, žiaden chalan. Miestne feministky. Každonočné debaty prerušované výbuchmi smiechu. Témy ako dovolenka, chalani, čokoláda, sny.

Sny

„Baby, stal sa zo mňa námesačník. Včera som v noci vtrhla našim do izby, rozhadzovala rukami a tvárila sa, že lietam. Heh, tí sa museli perfektne ksichtiť! Škoda, že som to nevidela. Ráno sa ma pýtali, či som si náhodou dačo nešľahla."

„Ešte, že si neodletela dakde do teplých krajín, čo by sme tu bez Teba robili? Jo a šľahla si si?"

„Jasné, kofolku u Prievozníka, vole.  Najlepší halucinogén na svete."

„Tak sa už vymáčkni, čo sa Ti to snívalo, Ty rogalo..."

„Sedeli sme u Prievozníka ako teraz..."

 Chcela spraviť dramatickú pauzu? Alebo si len potrebovala zapáliť. Chcela, chcela zapáliť, znie lepšie. Vytiahla skoroprázdnu krabičku Davidoff, vzala si jednu dlhú, strčila do úst  a posunkom ponúkla ostatné.

„Sedeli sme tu proste a v tom sem vtrhol George Bush aj s komandom...teda, to komando boli africkí šamani a oháňali sa rastlinkami canabis"

„Ha! Takže predsa nejaký halucinogén!"

„Neprerušuj!...No a ten Bušík začal kričať, že „teroristi, teroristi!"  a poslal za nami šamanov, teda komando, všetky sme začali utekať, vole, v živote som tak rýchlo nebežala..."

„To bude tým, že Ty si v živote NEBEŽALA, Ťa už poznáme, Ty leňoch."

„Vrrr"

„Ok, pokračuj, pokračuj..."

„Zdrhali sme, každá na inú stranu, nech ich dezorientujeme, chápete, taktický ťah...aspoň vtedy sa mi to zdalo taktické. Uhm. Nesmejte sa, sakra! Dobehla som do lesa, tam som sa im chcela stratiť, ale už som nevládala, potkla som sa, za sebou som počula šamanov, už som si myslela, že som skončila, ale nespadla, začala som plachtiť, pár metrov nad zemou. Skúsila som zamávať rukami a ono to šlo! Normálne som letela, baby! Úžasný pocit. Lietala som si nad dedinou, do ksichtu mi narážali mušky a podobná háveď a pretekala som sa s vrabcami, kto rýchlejšie doletí k stromu a od stromu k domu a... Jo a tí ľudia, to bola najväčšia haluz, ako sa zastavovali cestou do práce, takí rozospatí, celá premávka sa zbrzdila a všetko to čumelo na mňa s otvorenými ústami. Nakoniec, keď som už bola total unavená, pristála som na kostolnej veži a vychutnávala si ten výhľad. Poviem vám, tá naša dedina vyzerá super zvrchu..."

„Hej? Ako to môžeš vedieť, vole? Šľahneš si kofolku, ktovie, čo do nej dávajú, v noci máš haluze a už si myslíš, že je to tak aj naozaj?"

„Ale aj tak by bolo skvelé pozrieť sa, ako to vyzerá z kostolnej veže."

„Počúvaj, Ty by si si s tými vežami mala dať pokoj, raz si už na jednu liezla a Tvoj zadok sa z toho pekne dlho nevedel spamätať... Jau, moja noha, čo ma kopeš, je to pravda, ne? „

Šla radšej objednať ďalšiu rundu. Tá železná vec tam ešte stojí. Hm. Už nie je decko. Ale raz, no nič. Blbosť. Už nie je decko.

Znova doma. Divný pocit. Teda...dnes je doma inde. Proste...znova na mieste, kde vyrástla. Cíti sa divne. Trocha nervózna. Školská jedáleň. „Kreatívne" vyzdobená starými fotkami. Stretávka. Po...dobre, po veľa rokoch. Načo sem vlastne šla? Deti v letnom tábore, mohli si s Maťom spraviť romantický víkend. Obliekla by si tie čierne šaty, čo mala na sebe vtedy v divadle, keď sa prvýkrát stretli. Očarila ho. Princa Hamleta. Hamletova láska ale veľa stojí. Väčšinou život. Ofélia sa zblázni a zomrie. Alebo sa iba zblázni, vezme si princa, vychová deti a zomrie až potom. Moderná verzia. Keci. Má celkom fajn manželstvo. Len už je to akési...Bolo by to treba trochu oživiť. Obliekla by si tie čierne šaty. Liezol by k nej cez balkón a potom by sa milovali, vo vani, pod stolom, na stole, púšťali by si born to be wild a walk on the wild side a milovali sa až do rána. Načo sa sem, do frasa, trepala? Ľudia, čo sa kedysi neznášali a dnes sú si ľahostajní, sa na seba usmievajú chirurgicky vybielenými zubami, skladajú si navzájom poklony a vystatujú svojimi „perfektnými" životmi. Potrebuje vypadnúť. Na vzduch. Sadla si na lavičku pred školou, zatvorila oči, zhlboka sa nadýchla. Potom znova. A znova. Siahla do kabelky, vytiahla škatuľku cigariet. Prázdna. Sakra! Prievozník. O takomto čase býval ešte otvorený. Kedysi. No, uvidíme, čo sa zmenilo...

Zmenilo sa hodne. Prievozník zatvorený. Polozbúraný, bez strechy. Veža stále stojí. Funguje ešte? A nie je to jedno? Veža stále stojí. Bože, veď nie je malé decko. Nie je? A záleží na tom? Tá veža tam stále stojí. Prišla bližšie. Sadla si pod železnú konštrukciu. Sentiment je sviňa. Tá veža tam stále... Vyzula si lodičky a začala liezť.