Memento mori

Uprostred noci, v spároch samoty,
tichosť ťa pohltí, svet sa zosypal.
Punkový pátos, dohral hru s časom,
už to nie si ty, už to nie som ja.

Budíš sa uprostred kolobehu času,
je to súboj v ktorom, ťažko zvíťazíš.
Už si v zuboch systému, začarovanom kruhu,
steny sú tvrdé, zboriť ich sa nedarí.

Naposledy, bez boja, unikol si niekam,
v agónii, bolesti, v tichosti mrieš.
Ostávam sám sebou, presviedčaš sa klamne,
však svedomie sa nemýli,
ale šeptom ti vraví:

R: Som tvoj tieň, ale vždy nad tebou,
som tvoj vrah i najlepšia zbraň.
Nočná mora, ktorej sa nezbavíš,
pretože vzdal si sa bez boja.

Svedomie zbytočne zmárneného času,
márne sa vzpieraš, má silnejšiu zbraň.
S vedomím, že pred ním, nedá sa ujsť,
tak tlačíš silou, časomieru späť.

Skutočnosť ťa nepozná, kam si sa stratil.
Privábila démonov, si v obkľúčení zmyslov
Trhajú ťa na kusy, zmazali tvoj obraz,
v zrkadle rozbitých a prázdnych citov.
Pripláva ti na pomoc anjelská čata,
kvapky krvi zo spotených, špinavých tiel,
tento raz sa osud kruto zahral,
z diaľky počuť smutný zvuk funebrál.


R: