Presso cukrom sladené

Tých zostávajúcich dvadsať metrov to má ako vždy v sebe.

Cestu sem hore, do mojej obľúbenej kaviarne, som absolvoval už toľkokrát, že po

tridsiatomôsmom výstupe - nachádza sa na vyvýšenom mieste - sa ma zmocňuje pocit, že netrafím. Mne sa totiž neviem prečo vidí, že som mal odbočiť doľava, no pritom určite viem, že sa mám teperiť hore, vždy to bolo hore. Rutina, stereotyp sú jednoducho veci nechcené, jedno či v zamestnaní, vo voľnom čase, alebo v láske. Človek zo stereotypu doslova osprostieva. V meste je pritom toľko kaviarní, rôznej veľkosti, tvaru, vnútorného zariadenia – radšej sedávam dnu, nemám rád, keď na mňa zízajú všelijakí ľudia rôznej veľkosti, tvaru..., a ja som si musel obľúbiť práve túto a žiadnu inú. Vždy sa cítim tak špinavo, keď nemám obľúbenú kaviareň, akoby mi patrili všetky, no práve vtedy mi nepatrí ani jedna. Tohto nepríjemného pocitu som sa pred niekoľkými mesiacmi znovu zbavil práve tak, že som si od dobrého kamaráta nechal ukázať tento malý, útulný skvost, kam zväčša nikto na prvý raz netrafí.

Poviem vám láska na prvý pohľad. Ľutujem, ale do detailného popisu cesty ako to tu nájsť, netúžim ísť. Čo ak tu na Vás náhodou natrafím, hmm? Hoci pravdepodobne by ste sem aj tak netrafili a ja by som musel ísť po Vás, lebo po dlhom pátraní po tomto čarovnom miestečku by ste boli natoľko unavený a vysilený, že by ste asi skolabovali. Vidíte, zbytočne veľa komplikácií. Vy mi jednoducho sľúbite, že sem nikdy neprídete a ja vám na oplátku nepoviem, kam to vlastne nemáte prísť.

„Nazdar morovčák, ty sa nikdy nenaučíš zatvárať te dvere, že?“ spýtal sa ma kamarát, kvôli ktorému som sa sem vybral, pohodlne rozložený pri jednom stole, celý on.

S úsmevom mu odpovedám: „Ne, vyzerá to veľmo zle, lutujem.“ Jazykovedci by nás určite krájali, ale ja sa tak ľahko mojej nespisovnosti, ani jazyka - až taký pouličný nie je - nikdy nevzdám, podobne ako asi všetky subkultúry, i keď nepatrím do žiadnej takejto skupiny. Vždy ma desila predstava byť okolím kategorizovaní a strčení do šuplíka . Ako asi každého dospievajúceho.

Od tohto prvého kontaktu som sa stihol usadiť, obzrieť si tunajšie osadenstvo, privolať čašníka, vytiahnuť camelku, zapáliť ju, zamyslieť sa nad pesničkou, ktorú by som rád začul hrať z jukebox-u a natrhnúť všeky prinesené cukry, bolo ich štyri.

Pousmial sa a vyhŕkol na mňa: „Ako môžeš piť kávu so štyrmi cukrami?“ Nepamätám si jedno naše posedenie, kde by nepadlo slovo o cukre. Prečo si on dáva iba dva, niekedy ani jeden, a ja štyri, nám vždy ponúklo zaujímavú debatu o potrebe sladkého – rozumej v každom možnom i nemožnom ohľade – v živote človeka.

„Vidíš, že môžem, asi potrebujem na ceste životom viac cukru ako ty, viac cukru, ale od rovnakého výrobcu.“ Naše debaty sa takmer vždy pohybujú v dvojzmysle. Nikdy, pokiaľ mi je známe, však neskĺzavajú do toho dobre známeho, trápne obyčajného dvojzmyslu. No dobre, občas sa mi ho nepodarí ustrážiť a vychŕli niečo, ale iba sem-tam. Kolega so súhlasom prikývol a zobral mi jedno balenie, ktoré si nasypal do úst.

„Chutí?“ prišlo odomňa. „Aahm“ od neho. Rýchlo prehltol posledné kryštáliky a povedal - „Blé, príliš sladké.“ Vedel som, že to povie, nie žeby ten cukor bol v skutočnosti prisladký, alebo aby ma iba jednoducho chcel nahnevať, takýmto spôsobom mi môj debatný kolega dal najavo, že okrem môjho názoru sú ešte mnohé ďalšie, lepšie či menej lepšie. On používa na mňa vždy rovnaké ťahy a logické zákutia. A ja to robím rovnako. Zakaždým sa snažíme chytiť jeden druhého do rovnakej pasce. Ak sa nájde niečo nové, s čím sa ma snaží dostať do protirečenia, alebo do dlhého „eeeeee“, idem do protiútoku tiež s niečím novým. Ako vidieť, dokážeme sa celé hodiny zapodievať...ničím. Sakra, proste to tu milujem, pomyslel som si pri krátkom, nenápadnom pohľade na všetky štyri strany. Miestnosť päť krát desať metrov. Na stenách síce gýč, ale aspoň surrealistický a kde-tu až impresia. Okrem tých obrazov sú steny samo osebe zaujímavé, tmavožlté, nahrubo natreté. Na stoličkách, ktoré sú vlastne pohodlné kreslá potiahnuté zamatovou látkou - 1989, 15 rokov slobody - sa človek výborne uvelebí . Vysoko si cením i potichšie hrajúcu hudbu z jukebox-u. Aby ľudia spolu hovorili. Všetko to dotvára vôňa dymu a kávy, i parfém dámy sediacej za mnou, visiaca vo vzduchu, ktorú nejde vyhodiť, dverami, oknom, ani zlikvidovať drahým technickým zázrakom. Dokonca i popolníky mi sedia, do jedného z nich, do práve toho predomnou som zahasil dosluhujúcu cigaretu.

„Príde aj ona?“ opýtal som sa zo slušnosti na jeho nový trojmesačný objav. Nesporne veľmi atraktívna, príjemná a inteligentná slečna, jeho priateľka. Vždy mi je potešením, keď spestrí naše mužské rozhovory, ktoré sú zväčša, ako by to mohlo byť inak, o jej maličkosti. Po jej príchode dôjde patrične k zmene témy na politiku, morálku a slušnosť (ona je prísne veriaca), život, pivo, ktoré neznášam, ale oni dvaja obľubujú a pod. Obdivujem ich, nedokázal by som tak kľudne sedieť vedľa mojej víly bez toho, aby som jej nerobil komplimenty, nešepkal „peknôstky“, proste neviem byť taký.....kolegiálny?!

„Možno, asi za hodinu.“ Z ľudí, ktorých poznám, je on jediný človek, ktorý sa vie tak úspešne hrať na hlupáka. Určite príde a dobre vie aj kedy. Myslím, že mu je iba nepríjemné dať okamžitú, priamu odpoveď, ktorá by mohla naznačiť, že ju ľúbi a...

„Otoč sa, rýchlo. No tak to je konec, sa fakt nedá, toto né“ začul som kamaráta vo vytŕžení nad asi pätnásťročnou devou, rapperkou. „Totálne hrozné, ako nekto môže hentak behať po svete?! Normálne sa bojím mať také dačo za nekolko rokov doma“

ja nato, potom ako som sa otočil znovu na neho. Nechcel som, aby tá tínedžerka začula, môj pre ňu nepochopiteľný názor na tie jej háby. Vždy, keď sa dáme do debaty o dnešnej mládeže, pletú si nás ľudia so šesťdesiatročnými starcami. Najlepšie je, že mi to ani nevadí, cítim sa dospelo, rozumne a pri začutí obľúbenej rytmicky sa vlniacej pesničky vyletí zo mňa ― „Jééj, to je pekné“ ― zareagoval som na Tears in heaven od Erica Claptona. Dieťa vo mne večne živé. Kamarát sa zmohol iba na jeho populárne ― „Jo, jojojo“ ― a znova zapadol do sveta hier na svojej Nokii.

„Budeš to...?“ „Ne, pokojne si zober.“ Flegmatický ako vždy, i to jeho gesto rukou. Zbožňujem tie sladké kávové sušienky.

„Kretén, kam sa to pozeráš, mám ťa prejsť?“ Bez reptania som uhol vulgárnemu vodičovi na striebornom Renault-e, ktorý ma skoro zrazil, ako som tak so zasnením civel na otvárajúce sa dvere môjho obľúbeného podniku. Stáva sa mi to stále častejšie.

Tých zostávajúcich dvadsať metrov to malo ako vždy v sebe. Musím s tým prestať, priveľa rozmýšľam.