Sen

Pohladila mŕtve dieťa po hlave, zakryla ho dekou a utekala s toho hrozného miesta.
„Dobré ráno" pozdravila hneď ako zišla dole schodmi.
„Dobré ráno mami, ako si sa vyspala?"
„Zle, ani oka som nezažmúrila. A keď aj áno, tak sa mi znova sníval ten odporný sen."
„Och mama už zasa? Mala by si zájsť za niekým, kto by ti pomohol ten sen prekonať."
„Asi máš pravdu, ešte dnes za niekým zájdem."
„Klop-Klop-Klop" Dorthea zabúchala na dvere vykladateľke snov.
„Vstúpte" ozval sa spoza dverí piskľavejší hlas postaršej pani.
„Jaj" zľakla sa Dorothea hneď ako otvorila dvere, pretože pred ňou sa vynorila s tmy vysoká silná dáma oblečená celá v bielom.
„Prepáčte že som vás tak vyľakala." Ospravedlňovala sa vysoká silná dáma s piskľavým hlasom.
„To vy mne prepá..." Dorothea niečo zaskočilo, niečo prečo prestala hovoriť. Ba čo viac skoro prestala dýchať, keď zbadala to dievča. Malo ryšavé vlasy zapletené do vrkoča, zelené oči a nevýrazné pery. Jej tvár bola trocha bacuľatejšia no nie okrúhla, telo bolo ani nie chudé no nie ani tučné. Ruky mala krátke a nohy mala dlhé. Jej chodidlo bolo pomerne na jej nižší vzrast dosť veľké. Dorothea si ju premeriavala ako nejaké exotické zviera v zoo. Skamenela a nevydala ani hlások. Nastalo trápne ticho a všetci pozerali na všetkých. Len Dorothea zastali oči na jej tvári. Vybavil sa jej sen, pre ktorý sem išla. Hladila toto dievča vo svojom sne po tvári, prikrývala ho dekou a rozbehla sa preč. To dievča bolo mŕtve. Nevedela čo má robiť, tak sa radšej rýchlo spamätala. A pohla sa smerom k dverám, akoby chcela zutekať.
„Môžem vám nejako pomôcť?" Spýtala sa pani Boodvieová a Dorothea vedela že niet cesty späť.
„Hm, no" začala Dorothea.
„Chcela by som si dať vyložiť jeden sen. Bolo by to možné?" Vyhodila to zo seba, ako keby jej bolo zle od žalúdka a potrebovala tie slová dostať zo seba von.
„Tak potom ste na správnej adrese" podala ruku pani Dorothaeovej.
„Som pani Boodviová, vykľadateľka snov."
„Ja som pani Dorothea Wansovová, teší ma." Podala jej ruku a potriasla ňou.
„Toto je moja dcérka Liryn" povedala pani Boodviová a namierila ruku smerom k ryšavému dievčatku.
„Ahoj Liryn" Pozdravila ju potichu s roztraseným hlasom.
„Ja som Dorothea." Usmiala sa na Liryn , a ona na ňu a bez slova sa objali. Bolo to zvláštne. Ako keby sa už predtým poznali. Dorothea cítila medzi nimi nejaké puto, no nevedela si vysvetliť aké. Rozmýšľala čo sa s ňou deje cestou do miestnosti ,kde pani Boodviová vykladala sny. Miestnosť bola celá červená ,ale nie krvavo červená. Na každom okne bol dlhý záves cez ktorý slnečné svetlo nemalo šancu prejsť. Ale aj tak tam bolo tlmené svetlo. Preto sa tam cítila útulne ako vo svojej detskej izbičke ,keď bola ako dieťa. Nemala totiž rada veľmi výstredné izby. Milovala ak boli preplnené vecami, ktoré jej vždy pripomenuli aká je rada, že má strechu nad hlavou. No a tak sa cítila aj tu. Sadla si na stoličku ktorá nemala opierku, čo jej dosť chýbalo, pretože celú noc sa bála zaspať a bola dosť unavená.
„Tak, ako sa máte" opýtala sa pani Boodviová, keď ako sa obe usadili. Dorotheu to dosť zaskočilo, pretože si myslela že jej prvá otázka bude čo sa jej snívalo.
„Veľmi zle , som unavená" povedala a pri tom si pretrela oči rukami.
„Takže vás pravdepodobne čosi trápi. Mám pravdu?" spýtavo sa pozrela na Dorothea.
„Áno, už dlhšiu dobu ma trápi jeden sen." Pozrela sa do svojich dlaní, akoby sa jej o tom ani nechcelo rozprávať.
„ A čo sa v tom sne odohráva?" tento krát sa pani Boodviová opýtala priamo. Mala pripravené pero a papier.
„ Sedím na pätách a na mojich kolenách leží hlava dievčatka ktoré som nepoznala. Bolo mŕtve a ja som ho zakrývala dekou. Potom som začala utekať. A tu sa sen chvalabohu skončil." Pozrela sa smerom za seba, akoby niekoho hľadala.
„ A čo ste videli okolo seba?" pri tejto otázke jej pero zastalo na papieri na ktorom boli napísané poznámky pani Boodviovej o jej sne. Dorothea zavrela oči, zvraštila čelo a hlboko rozmýšľala.
„Bol tam kôš na odpadky a veľa stromov." Pri odpovedi sa pero pani Boodviovej znova začalo kĺzať po papieri.
„A ako vyzeralo to dievčatko?" Pri tejto otázke Dorothea zbledla. Bála sa jej už hneď ako sa pani Boodviová začala pýtať na sen. Bála sa, že jej bude musieť povedať kto bolo to až doteraz nepoznané dievčatko.
„ Malo ryšavé vlasy zapletené do vrkoča, zele..." prehltla. „Zelené oči." Nevedela ako ju má ešte opísať.
„A vyzerala ako - vaša dcéra." Povedala potichu a čakala na reakciu. No pani Boodviová len prikývla hlavou a písala ďalej.
„Vás to nezaskočilo?" neveriacky sa opýtala.
„Vôbec nie" povedala a ďalej pokračovala v písaní. Dorothea sa s toho nevedela spamätať.
„Ako je možné, že Vás to vôbec neprekvapilo?" nechápavo pozerala s otvorenými ústami na pani Boodviovú.
„Tak ja vám to teda vysvetlím. Moja dcéra má totižto dar vliezť iným ľuďom do hlavy a tak ich varuje. No musia na to prísť sami.
„Ako?" nechápala. „To nie je možné." Neveriacky zo strachom v očiach krútila hlavou.
„Ani ja sama neviem ,ale je to tak. Už za mnou prišlo veľa ľudí, ktorý sa tak isto prekvapili ako vy, keď zbadali moju dcéru." Pani Boodviová to hovorila z priveľkými starostami.
„A teraz by ste už mali ísť." Povedala pani Boodviová, a odprevádzala ju k dverám.
„Ale ešte stále neviem čo ten sen znamenal!" vyhŕkla zo seba takmer automaticky.
„Nad tým musíte rozmýšľať vy sama. Preto sa vám to prisnilo - preto si vás vybrala. Musíte nad sebou rozmýšľať." Pani Boodviová pustila Dorothea až pred vchodovými dverami a zavrela pred ňou dvere.
„Klop- Klop- Klop" zaklopala na dvere pani Boodviovej no márne, lebo dvere sa neotvárali a vedela že pre ňu sa ani neotvoria. Aspoň zatiaľ nie.
„ Ahoj" pozdravila Pia svoju mamu. „Kde si bola?" opýtala sa a pri tom jedla zmrzlinu, čo Dorothea kúpila ešte včera.
„Bola som za jednou pani, ktorá mi mala vyložiť sen, no akosi na to pozabudla."
„Ako to, že pozabudla?" Nechápavo sa opýtala Pia svojej mami.
„To je jedno. Inak už viem kto je to dievča s môjho sna." Víťazoslávne vyhlásila Dorothea.
„Je to dcéra pani Boodviovej"
„Tej vykladaťeľky?"
„Áno, presne tej"
„A povedala si jej to?"
„Samozrejme, musela som. Pýtala sa ma ako vyzeralo to dievča v mojom sne. A keď som chcela vedieť prečo sa mi ten sen sníva nemohla som jej klamať. Aj keď to by to bolo jedno."
Dorothea celý zvyšok dňa nad ničím iným nepremýšľala, iba nad tým čo jej chcel ten prekliaty sen povedať.
„Idem si ľahnúť, som dosť uťahaná z celého dnešného dňa." Povedala Pii.
Keď si Dorothea ľahla do postele ihneď zaspala. „Mama, mama, mama. Kričala Liryn z Piiným hlasom na Dorothea. Dorothea sa otočila a videla sama seba ako zakrýva Lirynine telo. Tá Dorothea ktorá zakrývala telo vstala a rozbehla sa. Dorothea ktorá sa na túto scénu nečinne prizerala, teraz pristúpila k Lyrininmu telu a odokryla ho. Bola celá biela až na jej modré ruky. Vtedy sa Dorothea prebrala. Digitálne hodinky v jej spálni ukazovali 01:54. Dorothea vstala s postele a bežala do detskej izby sedemnásť ročnej Pii. Zasvietila svetlo, odokryla ju, chytila ju za ruku a pozrela na tie ruky plné modrín po vpichoch od injekčných striekačiek. Dorothea spadla na zem a začala plakať. Plakala až kým slnečné lúče nedopadli Pii na jej modrú ruku. Vtedy sa až Dorothea spamätala. Chytila Piu silno za ramená a začala ňou triasť aby sa prebrala. Pia na túto reakciu vôbec neodpovedala. Dorothea sa zľakla a bežala do kuchyne pre pohár studenej vody. Celý obsah pohára vyliala Pii na tvár. Pia sa okamžite prebrala. Vstala s postele a pozerala na mamu. Mama pozerala na Piu ako si drží modrú ruku.
„Nemusíš to schovávať." Zakričala Dorothea a okamžite začala plakať.
„Už sa nemusíš predo mnou pretvarovať." Kričala stále hlasnejšie a hlasnejšie.
„Prečo?- Prečo si to robíš?" pýtala sa zúfalo, no Pia iba hľadela na svoje ruky.
„Som až taká zlá mama?" Dorothea to napadlo ako prvé. Vinila sama seba.
„Nie!" Zakričala Pia na mamu. „Tvoja chyba to nie je! To všetko ja! To všetko ja!" Opakovala Pia stále dookola, akoby sa pokazila. Dorothea už bolo s toho zle. Odpadla.
Otvorila oči. Videla nad sebou Piu ako jej prechádza po jej jemných kučeravých vlasoch.
Videla že už nie je vo svojom dome. Videla nemocnicu. Ležala na nemocničnej posteli. Do rúk jej prúdili infúzie. Nachvíľu bola presvedčená že to celé sa jej iba snívalo, no keď znova videla modriny na Piinej ruke, zavrela oči odkiaľ jej následne vyhŕkli slzy ,ktoré jej stekali po očividne unavenej tvári.
„Dosť!" povedala zrazu Dorothea.
„Dosť!" Otvorila oči a zvolala na lekára.
„Lekár! Pán lekár." Kričala zo svojej izby. Pia od nej odstúpila a pozerala na dvere.
„Prosím?" Pribehol lekár k jej posteli. „Deje sa niečo?"
„Áno, deje." Povedala zo štipkou opovrhnutia. „Moja dcéra! Ihneď jej prosím vás zaobstarajte liečenie na protidrogovom." Celý čas pozerala na Piu akoby nebola jej. Akoby to bol len niekto cudzí, niekto kto zabil Piu.
„Nedovoľte jej odtiaľto odísť. Nech sa stane hocičo." Lekár nechápavo pozeral raz na Dorothea raz na Piu.
„Musí si to v hlave všetko spočítať. Musí si uvedomiť kto to vlastne je. Kto obýva jej telesnú schránku." Doktor pochopil o čo tu vlastne ide. Chytil Piu za ruku a odviedol ju preč.
O dva týždne na to sedela Dorothea u pani Boodviovej a ďakovala Liryn že si vybrala práve ju.
„Vy ste si to zaslúžila. Viem že sa s toho Pia dostane. Prosím pozdravte ju od jej nepoznanej kamarátky." Liryn sa usmiala a išla si ľahnúť do postele, zachraňovať niekomu život.