Nikdy Ti nepoviem, že...

Chcem písať...

o zmysle nevyslovených viet

o harmónii dvoch tónov

ako zapadajú do mozaiky

neúplných pocitov...

o skladaní stavebnice

na Evinej košieľke

s Tebou (a Tvojimi kockami)

aby vznikla pevnosť...

o padaní bielych lupeňov

na moje malé prsia

z Tvojich popraskaných pier

keď si príliš podráždený...

o spoločných slinách v pohári

s nekonečným dnom

a plastikovou dušou

keď pijeme víno obaja...

 Len škoda, že to nedokážem.

Nikdy Ti nepoviem ako veľmi Ťa...

...vyrývam na epitaf vedľa môjho mena.