Zamilovaný profesor

Nejaké otázky?  Spýtal sa trochu unavene, trochu rutinne. Už ani nečakal, žeby dakto... Krajina Šípkových Ruženiek (a Šípkových Ruženov). Znudené tváre vekslákov meniacich roky vysedávania na prednáškach za možnosť nosiť titul ako nosia ťažké červené korále na bielej (akoby mimochodom priesvitnej)  blúze. Všetky sa mu zlievali do jednej obludnej apatickej megatváre. Kedysi mával chuť kričať na nich, že mu je šumafuk, čo si robia so svojím časom, ale prečo kradnú ten jeho. Dnes už ani to. Hral s nimi tú ich hru. Nič iné by už asi nevedel.

Bože, aké sme mávali na začiatku s Ivonou plány, koľko ideálov, koľko sily, ako vyplytvaných, načo? Prišlo mu trocha zle. Chytil sa pultu, sadol si. Prednášková sála sa už skoro celkom vyprázdnila, nikto si ho nevšímal. Nalial si trochu minerálky, chvíľu pozoroval bublinky, vypil, zdvihol sa, zobral aktovku, odišiel.

Bože, Ivona, Ivona.

Žena ho opustila pred siedmimi rokmi. Nikdy sa z toho nespamätal. Chodil za ňou, nosil jej kvety, telefonoval, písal básne. Každý deň jednu. Vracali sa neotvorené. Každý deň. Potom dosiahla súdny zákaz priblíženia. Na päťdesiat metrov. Skoro mu to zničilo kariéru. Významný profesor, autorita v obore, celej akademickej obci na posmech. Chodil neučesaný, so sklenými očami a rozviazanými čiernymi topánkami plnými zaschnutého blata. Aj na to čistenie topánok sa vykašľal.

Raz  bol v bodreli. Obrovský oranžový dom s vežičkami - ako Disneyland, napadlo mu. Keď otváral bránu, dostal strašnú chuť utiecť niekam z toho gýčového lesklého sveta vyvrátenej sexuality. Hm, a načo, a kam?

Veď sa nehanbi, my nehryzieme...ak teda...nebudeš sám chcieť. Ale za príplatok, privítala ho bordelmama, strašne zmaľovaná štyridsiatnička. Podala mu čiernu knihu so strieborným nápisom „Katalóg" na obale. Trochu perverzným spôsobom mu to pripomenulo viazanie diplomových prác. Vnútri ho však nečakalo vedecké pojednanie na žiadnu z jeho obľúbených tém, ale fotky dievčat v najintímnejších a najdivokejších polohách. Naplo ho. Ale už nemal chuť zdrhnúť.  Vybral si tridsaťsedminu, dievča menom Kitty, blondínu s fantastickými nohami. Tie ho ale nezaujímali. Donútil ju dať si ryšavú parochňu, sadol si k nej na červenú posteľ s baldachýnom, páchnucu potom a semenom,  hladil jej ruky...a rozprával. O tom, čo je nové v škole, ako sa darí  jej čínskej ruže a kam pôjdu na dovolenku, keď sa k nemu vráti. Celý čas ju oslovoval Ivona.  Nakoniec povedal Chápem, že Ťa bolí hlava, choď si radšej ľahnúť, miláčik, a odišiel.

Básne písal ďalej. Aj keď už nikam neposielal. Skladoval ich vo všetkých šuplíkoch písacieho stola, v knižnici medzi Nietzschem a návodom na zapojenie reproduktorov do auta, v kuchyni medzi riadmi, proste všade.  Jedného dňa sa rozhodol, že ľudstvo sa musí dozvedieť o jeho láske, že on je príliš slabý na to, aby znášal tú spomienku sám. Pozbieral svoje zápisky, strčil do mierne ošúchanej aktovky z hnedej kože, rozhodnutý, že pri najbližšej príležitosti navštívi redakciu istého spriazneného vydavateľstva. Pseudonym si vybral podľa gréckeho filozofa, ktorý tvrdil, že všetko hmotné vzniká zrieďovaním a zhusťovaním vzduchu. V jednej z básní pre Ivon napísal:

Si vzduchom,

z ktorého som (po)vstal

z mŕtvych.

Nedaj mi

vyfučať

do prázdna

Sedel v nevetranej kancelárií plnej rukopisov, nedbalo pohádzaných na stole, pozoroval potôčik potu, stekajúci po čele malého tučného redaktora a proti svojej vôli rozmýšľal, či je na jeho tele miesto, kde sa nepotí. Z tej predstavy ho striaslo. Už asi tretí raz.

Je mi to skutočne ľúto, pán profesor, ale ... uhm, ako by som to...poézia je veľmi nerentabilná a viete, vydavateľstvo  nie je dobročinný spolok pre začínajúcich básnikov. A v tej tržnej džungli by každý zlý krok mohol znamenať koniec. Konkurencia si brúsi zuby. Snáď chápete...Ale, ak dovolíte, rád by som Vás pozval na obed. Tak povediac ako satisfakciu...

Predstavil si upoteného redaktora v zuboch riadne hladného leva. Nie, to by bola príliš vznešená smrť. Na takého stačia obyčajné hyeny, preletelo mu hlavou, ale nahlas radšej zdvorilo poďakoval:

Musím ešte do školy, bohužiaľ. Ale ďakujem za pozvanie. Aj za Váš čas.  Podal mu ruku a odišiel.

V ten deň zo skúšky vyletelo 30 študentov. Úspešnosť 0%.