Vlastne neviem prečo ...
http://citanie.madness.sk/view-17117.php
Včera sme sa pohádali. Večná téma ja neverím jemu, on neverí mne. Kto z nás má pravdu... kto určí, či sme blázni, alebo zamilovaní ľudia. Závidím dvojiciam na ulici ich objatia, bozky, dotyky. My sa stretávame s pohľadmi plnými odsúdenia, alebo je to závisť? Závisť, že sme našli cestu k sebe? Kto určí čo je správne, ja, ty? Mám 44 a on 24. Sexuálny vzťah? možno ... Kto si bez viny hoď do mňa kameňom, momentálne mám pocit, že by ma zasypali skalami. Áno to všetko tu už bolo, viem. Ale toto sa dotýka mňa osobne, jeho, dvoch ľudí, ktorí práve teraz žijú svoje životy. Žijú? Je im dovolené žiť? Šťastie je tvoja radosť, ktorá ostatným neprináša smútok ani žiaľ. Všetko ostatné je sebectvo. Budem sebecká, alebo budem radšej nešťastná? Šťastie tých okolo spôsobí žiaľ mne, budú oni šťastní? Ako mám nájsť to jediné správne, morálne = spoločensky akceptovateľné? Je morálka to čo určia ostatní? Mám ranenú dušu a vlastne neviem, prečo to tu píšem ... možno čakám tie skaly.