„ Život čaká na nás, my čakáme na život “

Tak to je tá najväčšia blbosť, akú som kedy počul. Život na nás kašle, a my? My sa tu vyskytneme. Holí a bez podstaty. Nenávidím život rovnako ako život nenávidí mňa alebo všetkých ostatných ľudí. Život je tá najhlúpejšia vec, s akou som sa zatiaľ mal tú česť stretnúť. Zabíja ma princíp kolotoča, ktorý ma ovláda, a s ktorého nedokážem vystúpiť. Nenávidím to, že nedokážem objektívne určiť, čo je dôležité. Z rovnováhy ma vyvádza aj fakt, že neviem, čo bude keď moja telesná schránka definitívne vypovie službu.

Keby život na nás čakal, mal by predsa na to nejaký dôvod. Niečo by po nás predsa chcel, niečo by po nás vyžadoval. Ja osobne nemám pocit, že by ma niekto očakával. Jediní, ktorým záležalo na mojom príchode boli azda moji rodičia. Život na mňa kašľal a stále kašle. Môže mu to byť absolútne jedno, či na jeho kolotoči sedí šesť miliárd tiel bez podstaty alebo o jedno menej.

Je neférové ako sme dostali „rozum“ na rozdiel od zvierat. Uvedomovať si bezvýchodiskovosť je strašné. Závidím zvieratám, ktoré nemusia nad týmto uvažovať. Kolotoč takej akurátnej družstevnej kravy sa otáča okolo osi zvanej tráva. Má svoju trávu a je spokojná, nerozmýšľa, prečo konzumuje trávu. Proste ju konzumuje. Človek sa v mnohom od tohto príkladu nelíši. Len jeho os sa nevolá tráva, ale kokakola. Nad tým, prečo sa otáča, uvažuje len vo veľmi zriedkavých prípadoch, pretože už zlenivel alebo pochopil, že to nemá zmysel. Len pred nedávnom sa život na našej planéte vyselektoval do troch skupín: rastliny, zvieratá a človek. Ale keď trend, ktorý je nastolený bude pokračovať, je celkom možné, že budeme poznať len dve skupiny pohybujúcich sa a nepohybujúcich sa organizmov.

Keď raz príde ten „veľký deň rozuzlenia“, celkom kľudne sa môže stať, že mi to bude absolútne jedno, pretože počas osemdesiatročného pobytu na Zemi skôr, či neskôr zpasívnie. Nikto sa ma nepýtal, či sem chcem prísť. Keby to niekto spravil, určite by som si to pamätal a určite by som do toho nikdy nešiel. Možno preto sa tu len tak vyskytneme. Keby nám tento pobyt solídne niekto ponúkol, nikto normálny by sem neliezol.

Tento svet je dobrý tak pre bláznov alebo géniov, ale obyčajný inteligentný človek tu miesto nemá. Kým spraví všetky nevyhnutnosti pre prežitie, unaví sa tak, že jediné, čo ho zaujíma je posteľ. Náš život v mnohom pripomína deň Ivana Denisoviča. Len s tým rozdielom, že náš život zvyčajne trvá viac ako jeden deň. Sme tu zhruba osemdesiat rokov a aj tak žijeme len pre moment, ktorý sa práve odohráva. Veľa zážitkov, skúseností, ktoré nadobudneme, jednoducho zabudneme. Pýtam sa teda: „Na čo? Na čo to všetko?“ Niektoré filozofie tvrdia, že sme tu preto, aby sme sa učili. Zmyslom všetkého je zdokonaľovanie sa a rast, ale prečo si polovicu vecí aj tak nepamätám, na to mi už nikto odpovedať nevie. Iné filozofie tvrdia, že sem chodíme do kolečka (tzv. reinkarnácia), čo je podľa mňa ten najhorší model. Už mi to tu pekne lezie na nervy a posledná vec, po ktorej túžim, je vrátiť sa sem. Vrátiť sa tam, kde ma nikto nečaká. Je to podobné, ako prísť k niekomu na návštevu koho nepoznáte a tváriť sa ako najlepší priatelia. Celé je to jeden veľký nezmysel.

Nenormálne veci sa stávajú bežnými. Chlapík, ktorý na prvý pohľad vyzerá, že jeho duševné zdravie nie je v poriadku, a že potrebuje pomoc, sa prehrabuje v kontajneri. Príde k nemu žena a poprosí ho, či by jej nemohol pridržať vrchnák, aby pohodlne mohla vyhodiť svoje odpadky. Chlapík je spokojný, že pri zboží je prvý, a žena s úsmevom na tvári odchádza do tepla svojho príbytku, pretože sa neušpinila a nemusela chytať do rúk už spomínaný kontajner. Medzitým, kým sa všetko toto dialo, v Afrike zomrelo tisíc ľudí na podvýživu alebo AIDS. Všetko je v najlepšom poriadku.

Ďalší dôvod, prečo je tento život zlý (slabé slovo), je, že si všetko toto uvedomujem, ale je mi to už sedem. Stačí, keď si poviem, že jeden človek svet nezmení, a tým to pre mňa hasne.

Všetko je zbytočné. Chápem, že keď chcem prežiť, tak musím jesť a udržovať si teplotu okolo 36,5 stupňa, ale neviem, čo mám spraviť pre to, aby som žil. Nechápem, prečo sa mám vôbec tešiť. Radosť je predsa pominuteľná, okrem toho aj tak raz umriem. S láskou je to tak isto. Stretnúť človeka, ktorý mi spríjemní chvíle na tejto planéte je minimálne fajn. Ale na čo je láska objektívne, tak to neviem. Všetko je pominuteľné, všetko raz skončí, tak na čo to všetko? Na čo sa štvrtinu života učím ako prežiť v tejto spoločnosti, keď aj tak raz umriem? Občas sa dokonca stane, že človek umrie ešte v tomto procese a čo potom? Tento človek tu bol zbytočne? A na čo sme tu my? My ostatní?

Keď existuje Boh, tak je to v prvom rade cvok. Nič nie je horšie ako zbytočnosť a uvedomenie si vlastnej nemohúcnosti. Život je prázdny. Prázdny preto, lebo všetko je prázdne, čo nemá v sebe niečo ukryté. Kým život nedostane svoju objektívnu podstatu, tak bude aj naďalej prázdny. Môžme veriť v Boha, v Alaha alebo v čo len chceme, ale keď je to len slovo bez svojho zmyslu, je to celé zbytočné. Nastoľujem celkom jednoduchú otázku: Prečo keď sem prídem nepoznám dôvod prečo som tu? Keď dám dieťaťu hračku, môj dôvod je, že chcem na jeho tvári vyčarovať úsmev. Ale aký je dôvod môjho úsmevu, keď sem prídem, to naozaj netuším. Bez dôvodov a motívov nie sú žiadne činy. Možno keby sme poznali náš zmysel, všetko by bolo inak a aj svet by vyzeral inak. Náš život je takto iba plytký a bez motívu. Smejeme sa na takých sprostostiach, až sa musím smiať z toho, aký sme sprostí. Delíme veci na dobré a zlé, ale čo je dobro a zlo vám objektívne nikto nevysvetlí. Naša vnímavosť je na takej nízkej úrovni, že musíme žiť podľa pravidiel. Privádzame sem svojich potomkov aj napriek tomu, že vieme ako to tu vyzerá. Odmietam svoj život ako najväčšiu hodnotu, ktorú vlastním, práve naopak. Rád sa ho kedykoľvek vzdám. Nechcem vlastniť takúto vec. Jediné, na čo sa objektívne teším je môj pohreb. Dúfam, že už čoskoro.