SPALOVŇA5/7

Všetci sa k nim otočili a jediné čo zbadali boli dvere, ktoré sa akýmsi zázrakom dostali do pohybu a teraz sa náhlivo zatvárali. V panike sa po nich vrhli, ale kým sa ich stihli čo i len dotknúť, dvere sa s úderom zatvorili.

Pip chmatol po kľučke.

,,Au, ježiši!,, skríkol a ruku v okamihu stiahol. ,,Kľučka je horúca. Doslova vrie!,,

Mary sa pretlačila dopredu a zúrivo na ne zatrieskala.

,,Čo teraz?! Ako sa dostaneme von?!,, zúrivo skríkol Billy.

,,To by som tiež rád vedel, keďže ani telefóny nefungujú,,- rozhodil rukami Pip.

,,A tie posraté okná sú zamrežované!,,- kopla do dverí Mary. ,,Na čo, doriti, boli nebožtíkom mreže na oknách?! Aby im neuleteli dušičky?! Aby ich niekto nešlohol?! Na čo by, preboha, niekomu bola kradnutá mŕtvola?!,,

Mary penila zúrivosťou a jej slovník sa z minúty na minútu zhoršoval.

Ďalej sa všetci prekrikovali, ale nevyprodukovali nič, iba bezvýznamné hlásky vyjadrujúce ich bezvýchodiskovú situáciu. Len Daria mlčala. Trocha od nich ustupovala. Na tvári mala zamyslený výraz a hlavu mierne naklonenú ako načúvajúci človek. ,,Ticho,, povedala im, ale oni ju neregistrovali.

,,Ticho!,, skríkla.

Nič, iba Mary zasa hromžila, Billy frflal a na dvere pre zmenu trieskal Pip.

,,Sklapnite!,, vykríkla Daria z plných pľúc.

Oni zarazene stíchli. S otvorenými ústami, utíšení v strede viet, na ňu pozreli. Daria zdvihla ukazovák a na znak ticha si ho priložila k perám.

Mĺkvo pretínalo slabé zvonenie.

,,Telefón!,, vykríkol Billy a všetci traja sa viditeľne napli ako struny.

Daria si rukami roztrasenými vypätím zašla do zadného vrecka džínsov a chvatne vytiahla svoj mobil. Krátko naň pohliadla. Jej signál ako zázrakom ukazoval slabé dve paličky. Ich jediná nádej na záchranu.

Priložila si ho k uchu a stlačila tlačidlo.

,,Haló?,, vydýchla.

Cítila ako sa do nej ostatní zavrtávajú vynervovanými pohľadmi.

,,Vidíš ich?,, ozval sa z druhej strany linky známy hlas podfarbený nadšením. ,,Práve sedím na streche, pozorujem ich a rozjímam o živote. Ach Daria, hlad na ne aj ty. Kedy naposledy sa hviezdy tak jagali?,,

,,Jo?,,

,,Áno, sleduješ ich?,,

,,Nie, počuj...,,

,,Nie?!,, zhrozila sa. ,,Nemáš žiadny zmysel pre duchovno Daria...,,

,,Jo! Nehovor! Počúvaj ma...,,

,,Daria! Jedna práve padá! Musím končiť!,,

,,Jo! Nie!,, skríkla.

Ale Jo polozila.

Daria mala pocit, že vybuchne zlosťou. Odtrhla si mobil od ucha a prebodla ho nenávistným pohľadom.

,,Tá sprostá koza mi polozila!,, vybuchla. ,,A môj signál je zasa v čudu!,,

Mary útrpne prevrátila oči.

,,Sme nahraní,, hlesla.

Billy ale zaujato hľadel na Pipa a zdalo sa, že už nejakú chvíľu.

,,Pip, si O.K.?,, spýtal sa ho.

Dievčatá automaticky pozreli na Pipa. Pip bol vážny a ak sa čosi také práve vtedy vôbec mohlo udiať, tak aj úplne pokojný. Bol celkom zamestnaný tým, čo videl. A hľadel kdesi za nich. Očividne ani jedného z nich nevnímal.

Mary pozrela, kam hľadel on. Klesla jej sánka. Na okamih zostala bez dychu a tmavými očami jej prešiel tieň strachu.

Billy bol iba fascinovaný.

Daria mrzuto pozrela na svoje tenisky. Zareagovala celkom rezervovane. Najprv si nenáhlivo založila mobil do vrecka. Nechcela už nič vidieť. Nič, čo by ju znova rozhádzalo. Nadprirodzena mala dosť na celý život.

Ale možno práve tento fakt, určitý absurdný zvyk, im zabránil v novom návale paniky a vlial do nich viac zvedavosti ako strachu.

Pomaly, neochotne sa obrátila.

Na tvár jej dopadlo zelené svetlo, skutočné a zároveň nie, krehké a zvláštne, až ju takmer omámilo.

Na okamih zatajila dych. Zalialo ju toľké ohúrenie, že na úľak jednoducho zabudla.

Zelený svit sa jej zrkadlil v hnedých očiach. Zelený svit zo žiarivého dievčatka. Z dievčatka v zelenom.

Konečne si ju mohla dosýta obzrieť. Mohla mat najviac dvanásť rokov. Na plecia jej spadali kučeravé gaštanové vlasy prichytené zelenou stuhou, nad celom zviazanou do masle. Šaty zelené, detské, ale posiate cipkami. Jej tvárička bola bledá, ale líca predsa, akosi umelo, červené ako líca bábiky. Oči jemne privreté. Vždy mala oči jemne privreté.

A v rukách držala kyticu bledunko zelených kvetov. Hlávky mali otvorené, vyzerali čerstvo. Tisla si ju na nazberanú sukňu, ktorá končila asi pod kolenami.

Asi.

Z pod šiat totiž netrčali žiadne nohy. A to jediné v Darji zmrazovalo krv až na ľad. A zároveň ju uisťovalo, že vidí prízrak z ich izby. Nebyť toho, bolo by to celkom pokojné, až rozprávkové, zjavenie.

Dieťa bez nôh sa vznášalo nad zemou a tmavú chodbu osvetľoval jemný zelený svit, ktorý jej neskutočne vychádzal z tela.

Jemnulinko sa nakrúcala. Naľavo a napravo. Jej plné, ale predsa detské pery sa ticho pohybovali. Možno si spievala.

Nikto z nich sa zatiaľ neodvážil pohnúť. Mali skryté obavy, že by ju prudký pohyb mohol k čomusi prebudiť. Mohlo by sa z nej stať čosi oveľa horšie.

A tiež boli priveľmi uchvátení na to, aby čosi konali. Na ohromených tvárach im hralo jej svetlo a ledva dýchali.

Sledovali ju dlhé, dlhočizné minúty. Cas ale nevnímali. Zaujala ich.

Krehký prízrak na nich nehľadel. A predsa pomaly a celkom tichučko natiahla bielu ruku a ladne im ňou naznačila, aby ju nasledovali.

S očami privretými sa otocila a potom, ľahunko sa

vznášajúc, sa nenáhlivo pohla chodbou. Bez jedného jediného zvuku. Ani len jej dych nezačuli. Ak vôbec ešte dýchala.

Vyzerali ako hmyz privábený na nočnú lampu. Všetci štyria sa ako zhypnotizovaní pomaly pohli za ňou, zachovávajúc si od nej bezpečný odstup.

Dievča vyťahovalo z kytice zelené kvety a pokojne nechala vystrieť si ruku pozdĺž tela, pričom jej kvet zakaždým akoby vypadol na dlážku. Na zemi potom žiarili osve rovnakým svitom ako ona. Vytvárali za ňou nezmazateľnú cestu, ktorá by ich k nej doviedla aj keby ju stratili.

Neotáčala sa za nimi. Iba s určitou samozrejmosťou postupovala. A oni poslušne, napätí do krajnosti, ale predsa príliš zvedaví, ohromene postupovali za ňou.

Prešli pomalými tichými krokmi doprava, na koniec chodby ku schodom a tam, telom osvetlila temné zaprášené schodište a bez zastavenia ich viedla stále vyššie a vyššie.

Dariu čosi veľmi nútilo zastať, možno aby mala čas presvedčiť sa o reálnosti týchto okamihov a tak zastala. Zahľadela sa na kvet ležiaci v prachu na schode a uvedomila si, že je to neexistujúca zelenkavá ruža. Pocítila túžbu dotknúť sa jej. Sklonila sa a pomaly k nej naťahovala ruku. Ale keď sa jej dotkla, nepocítila absolútne nič. Ruža bola nehmotná. Rozplynula sa na zelený obláčik. Aj svit sa pominul.

Vystrela sa. Zbadala, že je pozadu a v návale obáv, keď jej došlo, že už nie je krytá skupinkou, zrýchlila krok a o chvíľu ich dobehla. Ako sa rýchlejšie pohla, mala hlodavý pocit, že svojou náhlivosťou ruší čosi posvätné, čo si zasluhuje len jemnosť a pokoj.

Ostatných už nahlodávali nepokoje. Nevedeli, či bolo rozumné nasledovať ju, lebo duch dieťaťa ich viedol hore až do najvyššej miestnosti, kde ešte nebol žiadny študent a kam mali zakázané chodiť.

Dvere onej izby boli otvorené. Zelené dievča nimi nehlučne prešlo.

Daria sa letmo pootočila. Zelené ruže sa jedna po druhej rozplývali. Svetielka postupne zhasínali a schody sa vnárali do predošlej tmy. Otocila sa k priateľom a vystúpila spolu s nimi ďalšie schody.

Váhavo vošli do hornej miestnosti. Zastali pri dverách a rozhliadali sa. Miestnosť nebola osvetlená. Po dievčatku a jeho prízračnom svite nebolo ani stopy.

,,Čo to je? Tie tiene,, neistým hlasom sa ozvala Mary.

,,Pece,, povedal Pip.

,,Čože?!,, zhrozila sa.

,,Sme v miestnosti s poslednými funkčnými pecami, ktoré tu ešte ostali.,,

Oči im pomaly privykali na tmu a oni si s nevôľou uvedomili, že skutočne hľadia na klasické oblúkovité starodávne pece zoradené vedľa seba. Bolo ich pat.

,,V rohu je benzín,, ozval sa Billy.

Pozreli tam. V rohu stálo zo deväť plastových nádob s benzínom, ktorého ťažký zápach sa niesol vzduchom.

,,To sa ľudia skutočne polievali práve benzínom?,, spýtal sa znechutene.

,,Možno nie,, prehovorila Daria. ,,Ale táto miestnosť je nepoužívaná, je totiž odruky od všetkých ostatných. Preto sa asi stáva internátnym skladiskom.,,

Ale prečo práve benzín, to sa nedalo vysvetliť. A

v prirovnaní k peciam to pôsobilo veľmi zle. Ale možno práve preto tam bol.

Mary síce bola stŕpnutá strachom, ale predsa sa odvážila urobiť zopár krokov do tmy. Natiahla ruku, ktorá sa jej neovládateľne triasla a ukázala na jednu pec, len pol metra od nej.

,,Je na nej moje meno,, povedala rozochvene.

Ostatní boli v okamihu pri nej. A naozaj mala pravdu. Na železných dvierkach bolo farbou, o ktorej chabý mesačný svit spomedzi malého okna napovedal, že je červená, napísané jej krstné meno. Mary. Jednoduché. Ale vyznievalo to hrozivejšie ako stohy výhražných listov.

Billy sa odpojil a prechádzal popri ostatných peciach.

,,A tu je napísané moje meno,, povedal vážne. ,,A ďalej: Daria, dokonca aj Christina a Henrich. Hm...aký Henrich?,,

,,To je moje skutočné meno,, ozval sa Pip a aj v tejto situácii sa zaň zahanbil.

,,Nečudujem sa ti, že používaš prezývku,, utrúsil Billy, ale predsa už bolo nad jeho sily, aby sa aj pousmial.

,,Rozumiem tomu správne? Pece sú pripravené pre nás?!,, úprimne sa zhrozil Pip.

,,Áno,, mdlo sa ozvala Daria, hľadiac na pec nesúcu jej meno. ,,Chcú nás.,,

,,Prečo?,, spýtal sa Pip.

,,Neviem, ale asi chcú naše telá. Jo, moja priateľka, vravela, že sa možno chcú zhmotniť. Zelený prízrak je len dieťa. A pravdepodobne tu zaniklo viac mladých ľudí, ktorí sa so svojou predčasnou smrťou nikdy nezmierili.,,

Akonáhle dopovedala, ozval sa vrzgot. Zľakli sa a obrátili k dverám. Zatvárali sa, lenže boli väčšie ako iné a dokonca dvojité, preto sa zatvárali oveľa ťažkopádnejšie. Nebolo im treba žiadne slová, vystrelili ako namydlené blesky priamo k nim. Daria vykĺzla prvá a ľahko, Mary tiež, Pip už ťažko a Billy len tak tak. Daria s Pipom ho schmatli za ruky a strhli ho k sebe, lebo inak by mu druhú ruku privrelo.

Dvere sa s rachotom zabuchli.

Spoločne si vydýchli úľavou, že stihli utiecť.

,,Zaviedla nás do pasce, mrcha zelená!,, uľavil si Billy.

,,A my sme debilní, že sme ju bezhlavo nasledovali,, skonštatoval Pip, položil si dlaň na hruď a zhlboka sa nadýchol a vydýchol.

Ešteže zareagovali pohotovo. Mohli mat riadny malér.

Utiahli sa späť do izby. Billy stál uprostred miestnosti a pozoroval Pipa s dievčatami, ako pevne držali mreže na jednom okne a zapierali sa do nich, v nádeji, že budú aspoň trocha uvoľnené.

,,Nestoj a poď nám pomôcť,, odfúkol Pip.

,,Ale prosím vás, márna snaha,,- mávol nad nimi rukou Billy, ale nevyzeral podráždene.

Náhle pôsobil akosi príliš skleslo. Iba si ich smutne premeriaval.

Pip za mreže posledný krát zaťahal a vzdal sa. Prestali teda aj dievčatá.

Daria sa na Billyho skúmavo zahľadela.

,,Nad čím rozmýšľaš Billy?,, spýtala sa zaujato.

,,Nad ničím...len...,, povzdychol si. ,,Christina je stále v kúpelni a asi budem pokojnejší, keď ju aspoň prikryjem plachtou.,,

,,Áno, to si zaslúži,, uznala Mary.

Daria si len zahryzla do pery. Ona si aj teraz o Christine myslela svoje a ju samú by nikdy ani len nenapadlo dôstojne ju zakrývať.

Billy ale pristúpil k Biancinej posteli a stiahol z nej bielu plachtu, ktorá jej zakrývala periny. Ledabolo ju poskladal, prehodil si ju cez ruku a vyšiel z izby.

,,Pip, choď s ním,, povedala mu Daria. ,,Čo keď ho zasa položí?,,

Pip obranne zdvihol ruky.

,,On sa nezloží, ver mi, je tvrdá nátura,, povedal. ,,Ale ja sa zložím, keď ju zasa uvidím.,,

O krátky okamih sa Billy znova objavil medzi dverami, ale plachtu stále držal v rukách. Hodil ju na zem a do izby sa vpotácal, pričom mu viditeľne bolo nevoľno.

,,Doriti, čo zase?!,, útrpne zatiahol Pip, dokonca sa aj zaklonil. ,,Už len pri pohľade na tvoj znechutený ksicht vetrím ďalší príval malérov.,,

,,Drž hubu a poď sa pozrieť,, sťažka zo seba dostal Billy a hneď sa obrátil na spiatočku.

Ostatní ho so zlým tušením nasledovali do kúpelne. Prešli otvorenými dverami, po nepríjemný chladný neón a tam, pri prahu, aj zastali.

S hrôzou vytreštenými očami civeli na Christinino telo ležiace len tri metre od nich.

Nikto zo seba nedostal ani slovo, iba s otvorenými ústami hľadeli, lebo absolútne nechápali, čo sa zasa deje. Vôbec im nedávalo zmysel, akú to má súvislosť s tým ostatným.

Aj z tohto miesta videli ako sa zmenila. Jej tvár bola meravo otočená k nim, ale stačil by im aj pohľad na jej ruky, bez zmeny zvierajúce nožnice v jej tele.

Bola bledá. Nie, nie bledá. Lepšie povedané, bola biela ako stena. A ešte viac. Jej pleť bola ako natretá bielou farbou a neboli si istý, či je to, vzhľadom na krátky čas od jej úmrtia, skutočne primerané. Jej pery neboli posmrtne fialkasté, boli proste tmavo fialové, rovnako ako novovzniknuté kruhy pod jej očami. Jej vlasy stratili bledoružovú farbu a dokonca aj prirodzenú blond. Zmenili sa na šedo popolavé a budili dojem, že keby sa ich ktokoľvek z nich dotkol, rozpadli by sa na prach.

Hľadeli na ňu totálne vyvedení z miery aj keď mysleli, že ich už nič neprekvapí a začínali vnímať slabý zvuk. Akoby čosi mľaskalo. Nechutne šťavnato.

,,Poďte bližšie,, zašepkal Billy. ,,Je tam ešte niečo, čo by ste mali vidieť.,,

,,To čo vydáva ten mľaskavý zvuk, z ktorého sa mi obracia žalúdok?,, šepla Mary, ale neodtrhla od Christiny rozšírený pohľad.

,,Ehm.,,

,,No skvelé!,,

Pomaly, krok za krokom, pristupovali k telu, ktoré obstúpili. Keď videli to druhé, všetkým sa im prevrátili žalúdky, ale ohromenie bolo natoľko silné, že znechutenie potlačili. Ako na povel sa všetci predklonili a fascinovane sa zahľadeli na čudnú, bledú, ale trocha zažltnutú hmotu, ktorá Christine s mľaskaním pozvoľna vytekala z ľavého ucha. Bola celistvá a úzkym potôčikom sa pripájala do už nakopenej masy, veľkej asi ako dve dlane. Kôpka bola hrčavá a odporne pulzovala. A čo bolo svojim spôsobom najpôsobivejšie, z jej stredu vystupovalo ľudské oko. Hľadelo na nich. Malo takú tmavú farbu, že jeho čiernu zrenicu bolo sotva vidieť a bolo orámované hustými čiernymi mihalnicami.

,,Je to ektoplazma?,, stále šeptom sa spýtala Mary.

Boli v takom napätí, že keby začali rozprávať normálnym tónom, zľakli by sa vlastného hlasu.

,,Máš azda pochyby?,, ticho sa ozvala Daria. ,,Je viac než isté, že sa snaží získať si hmotnú podstatu.,,

,,A cez Christinu,, s odporom podotkol Pip. ,,Vysáva z nej aj posledný život a berie si ho.,,

Tmavé oko zrazu žmurklo.

Jeho pohyb na nich zapôsobil horšie ako náhly hluk, ktorého sa obávali, keď šepkali. Všetci do jedného krátko vykríkli a chvatne sa rozutekali k dverám, cez ktoré sa spolu ledva pretlačili.

Vbehli vedľa do internátnej izby a osem rúk za sebou hlučne zabuchlo dvere, až sa len tak zatriasli v ráme.