Začiatok konca

Okno bolo otvorené, dnu prúdili drobné vlnky vzduchu, plné malých čiastočiek svetla. Záclona veselo tancovala a láskala chladné steny.

Na konári stromu, ktorý sa kŕčovito skrúcal pod tiažou vekov a načahoval sa čoraz bližšie k oknu, ticho sedeli vrany s perím z čierneho uhlia. Šuchorili ho aby si čo najviac vedeli skryť svoje telá pod ním, pred útočiacimi lúčmi Slnka. Zvedavými očkami nazerali cez otvorené okno do izby......čakali na svoj čas. Trpezlivo,.... nekonečne ........čakali.

V izbe s oknom bolo ticho, len v rohu pri stolíku so zrkadlom sedela prehnutá a zúbožená postava. Zrkadlo ukazovalo podrobne všetko, čo ju v živote stretlo. Boli to chaosné útržky obrázkov jej jestvovania, kúsky spomienok bez sledu a spojenia.

Po chrbte jej splýval dlhý pás vlasov, kedysi možno nádherne živo sfarbených, no teraz s množstvom šedivých pramienkov.

V ráme oproti nej sa obraz zrazu zmenil. Najprv sa odrážali len vrásky spôsobené neľútostným plynutím času, tenké pery a oči bez iskry nádeje a šťastia. Pleť na tvári bola sivá, ako kus práchnivejúceho dreva. Do tej tváre bol vpísaný celý život jej majiteľa. Vrásky na nej tvorili riadky, ako slová na liste papiera v knihe.

Zrkadlo sa zahmlilo. Vrany spozorneli a v jednej chvíľke spustili na raz všetky žalostné krákanie.

Žena sa zrútila zo stoličky a telom jej lomcovali mocné kŕče trhajúcej bolesti. Cítila ako sa jej drobné kúsky odlupujú zo stien jej pľúc pri každom nádychu. Chcela sa nadýchnuť, no niečo jej to nedovoľovalo. Niečo čo v nej zo dňa na deň rástlo a žralo jej telo znútra, kus po kuse, pažravo a nenasýtiteľne......ako nejaký netvor, načahujúci sa svojimi čiernymi rukami stále ďalej a ďalej. Dusil ju tenkými kostnatými prstami a ničil nie len jej telo ale aj dušu.

Vrany stíchli a na izbu doľahlo ľadové, hlboké ticho. Len v jej hlave sa ozýval hlas. Najprv len tlmený , až neskôr vedela rozoznať, že je to vlastne smiech. Krutý, srdcetrhajúci, škodoradostný......smiech.

Na svojom zúboženom tele cítila chlad, vanúci ako ľadový dych z okna. Ešte stále ležala na podlahe a drevená dlážka jej vytvárala otlačené obrazce na tvári. Chcela vstať, ale telom jej znova prebehol bolestný kŕč.

Zavrela oči a vnímala len pocit bolesti prenikajúci jej telom. Bolesť si predstavovala, ako červený bod pulzujúci uprostred tela. Odkedy ju cítila, červený bod bol neustále väčší. Aj teraz bol väčší ako naposledy.

Ako sa bolesť pomaly tlmila, otvárala oči a dýchala už pomalšie. Na celo tele cítila chlad zo zeme. Hmlisto nad sebou zbadala akési okraje a v nose sa jej usídlila vôňa zeme a čerstvo uťatých koreňov. Zrak sa jej vyjasňoval a zistila, že leží na dne jamy, z ktorej stien visia zmrzačené korene rastlín a stromov.

Nemohla sa pohnúť, chlad zeme jej prenikal až do kostí a sťahoval jej útroby v malé klbko.

Padol na ňu z hora tieň, zaostrila zrak a uvidela nad sebou postavu zahalenú v čiernom, ktorá čosi držala v ruke. Niečo s dlhou rúčkou a s lesklým koncom. Na rúčke mala postava položené tenké biele prsty a zo zápästia jej visela dlhá ťažká reťaz až po zem. Do tváre jej nevidela, ale cítila ako na ňu upiera svoj pohľad.

Počula hlboké ticho, ktoré ich obklopovalo,...bolo dokonalé...nič ho nenarúšalo. Nepočula ani svoj dych ani tep svojho srdca, ale ani ho necítila. Cítila znovu škrtenie na hrdle a na hrudníku. Mala pocit akoby ju ovíjal dlhý ostnatý drôt a zarezával sa jej hlboko pod kožu. Cítila pach vlastnej krvi a jej chuť v ústach. Bola slaná a zároveň chutila ako plechová lyžička. Nenávidela tú chuť, už toľkokrát ju chutnala, že ju nenávidela.

Na koži pocítila drobné kúsky zeme. Niekto zahadzoval jamu v ktorej ležala. Pochovávali ju.

Vrstva na jej tele každou chvíľou rástla, už mala vonku len tvár. Zúrivý vietor strhol z postavy nad ňou čierny šat. Uvidela jej biele kosti, ovinuté cievami a s visiacimi kusmi mäsa. Tvár mala ohyzdnejšiu ako telo, jedno jej oko viselo na polorozpadnutom líci a druhé zakrývalo holé viečko bez mihalníc...v dierach lícnych svalov sa preháňali malé červíky a veselo sa krútili. Postava pozerala na ňu.

Videla ako na strom v diaľke sadá čoraz viac vrán. Vytvárali stromu čiernu korunu. Počula ich škrekot, znel jej v ušiach ako smiech tisícich úst, ktoré sa jej v živote toľko vysmievali.

Na rôznych častiach tela zrazu znovu pocítila pálčivú bolesť. Táto však bola iná, bola pulzujúca, miestami ustávala, miestami bola neznesiteľná. Chcela vstať aby sa na svoje telo pozrela ale nedokázala to, bola privalená zemou. Len tvár dokázala trochu nachýliť. Pohľadom zachytila vŕtajúce sa napuchnuté biele telo červa s hrčami štetín. Vzápätí zacítila na tele ďalšiu pálčivú ranu. Vtedy si uvedomila. Že tú bolesť jej spôsobujú biele červy, vysávajúce jej telesnú schránku. Vŕtajú sa čoraz hlbšie do jej útrob, aby hltavo vsali do seba aj jej mäkké orgány.

Pocit chladu vystriedalo neúnosné teplo, akoby červy namieste vysatej dužiny jej tela nechávali žeravé uhlíky. Cítila ako jej telo znútra horí .......... bolo to horšie ako chlad.

Postava z okraja jamy zmizla, už ani vrany tam neboli, ba aj strom na ktorom sedeli kamsi zmizol.

Zem okolo nej sa zmenila na bahno, horúčava sa zvyšovala a červy sa v nej vŕtali čoraz živšie.

Pokúsila sa vytiahnuť spod bahna ruku. Pomaly sa jej to podarilo, chcela sa na ňu pozrieť, no videla už len rozmazane holý kýptik krvavých kostí, pretože jej oko s námahou stekalo po líci až sa napokon zmiešalo s bahnom okolo nej.

Už je koniec pomyslela si. Ale hlas, kdesi ďaleko v jej novom bahnitom zahnívajúcom svete, sa jej smial: „Nie, je to len začiatok........začiatok konca!“