Miesto človeka

Miesto na svete           

            Treba si vážiť veci okolo seba. Napríklad nie je úplná samozrejmosť to, že človek ráno vstane, je relatívne zdravý a vládze žiť deň. Tiež som si uvedomila aké to je krátke. Jeden život vtesnaný do pár vecí z milióna na tejto Zemi. Človek počas svojho života vlastní svoje obľúbené aj neobľúbené veci. Tie, ktoré pre neho znamenajú spomienku, aj tie, ktoré po dvoch dňoch zabudne na lavičke parku či v autobuse a ani si na nich nespomenie. Možno jedného dňa zveční tvár svojej milovanej osoby či múzy na plátno, ktoré časom popraská aby sa v hodine svojej smrti mohol ešte poslednýkrát pozrieť na sekundu svojho života. Možno si celý život nechá svoju fajku, aby mu ju po smrti mohli predať na zemi v Prešove. Niekto môže byť vlastníkom voňavky, ktorá pre neho znamenala veľa, napríklad mu pripomínala jeho milované miesto na tejto Zemi. Každý aj ten najjednoduchší človek je tu na Zemi určitý čas, má určité veci, miluje určité osoby a možno ich aj opúšťa, každý niečo získava a niečo stráca, každému plynie čas tu na svete a každý to vníma inak.

            Otázkou je ako každý s týmto svojim časom, so všetkým týmto svojim vlastníctvom naloží. Pozerám sa aj na svoj čas strávený životom a vidím, že som mohla a tiež aj môžem robiť čokoľvek. Viete, čo tým myslím, človek skutočne môže robiť čokoľvek. Môže ráno vstať a povedať si, že dnes bude vidieť iba krásne veci. Môže dať výpoveď a cestovať stopom po svete, môže sa rozhodnúť milovať iného aj nenávidieť iného v tejto krátkej chvíli, môže písať tieto riadky a uvažovať aký je význam ľudského bytia na Zemi, keď každá  chvíľa pominie. MOZE. Niektoré pominuté chvíle sa človek snaží vymazať z pamäte, za niektoré je vďačný a niektoré  sa snaží vyryť si hlboko do pamäti, aby na nich nezabudol ani v hodinu smrti a najlepšie ani po smrti.

            Na cintoríne to vidieť najlepšie. Máme svoj vymedzený čas, od.... do...... môžeme byť šťastný alebo nešťastný, nenávidený osudom alebo ním milovaní. Všetko je možné človeku na tomto svete, ale neviem či je vzácnejšej chvíle keď je maličký a sám stojaci ako vojak v poli a môže vzhliadnuť a uvedomiť si, že dnes je tu slnko či dážď, že dnes je dnes a zajtra nastane až zajtra. Neviem či je vzácnejšej chvíle keď je nám mizerne, utešiť sa, že bude raz zajtra. Keď už nebude lepšie ani zajtra, môžeme sa utešiť tým, že zajtra tu už možno nebudeme a nebudeme sa musieť trápiť. Neviem či je niečo lepšie ako vedieť, že je dnes a keď sme šťastní, môžeme byť šťastný dnes a nemusíme čakať na zajtrajšok.

            Čo sme my ľudia, tu na Zemi, máme možnosť držať moc nad svetom, rozhodovať o veľkých veciach či robiť ohromné maličkosti, ale to všetko je také stratené vo veľkom a nekonečnom vesmíre, ktorý nás v konečnom dôsledku ani nemusí zaujímať, pretože ho rozumom nemôžme ani obsiahnuť?

            Nemám obľúbenú vec na tejto Zemi, mám pár ľudí, ktorých mám rada a zopár vecí, ktoré si zachovávam v srdci. Napríklad živý obraz zo Zvolenského zámku, ktorý mi dovoľuje byť v centre diania alebo pani predávajúcu večerník pred Tescom v Prešove už dlhé roky, ktorá mi pripomína, že každý žije ako vie. Tiež bezdomovec predávajúci Nota Bene so smutným a prázdnym pohľadom, ktorý od ľudí nečaká už nič. Takéto  momenty života si nosím v sebe, mám ich vryté do pamäti a do srdca, takéto momenty života môžem vnímať jedine ja spôsobom akým ich vnímam. Nikdy nikto na našej planéte nenahradí miesto, ktoré tu teraz zastávam a keď raz bude na mojom pamätníku napísané od ... do...., tak chcem aby keď bude niekto ísť okolo, zamyslel sa nad tým, že život človeka je vtesnaný do určitej chvíle na Zemi a že možno som mala obľúbenú pieseň, či spomienku...