18.Októbra....

22.10 POLICAJNÁ STANICA

........................................................................................................................

„Tak ešte raz" -povedal policajt a pozrel sa na mňa.

Ale ja som ho nevnímala ... dívala som sa do steny a bola som v strašnom šoku ...

Každý tam do mňa len hučal a stále mi kládol niake otázky ale ja som sa nemohla sústrediť...

Myslela som len na jedno....Na tu streľbu , na tých ľudí, na tu krv .....

„Zuzka! Musíš sa zašať sústrediť je to pre nás veľmi dôležite...Zuzka! Vnímaš ma ...Zuzka?.."

„Možno by sme ju mohli nechať tak, je ešte stále vo veľkom šoku a mohli by sme to skúsiť keď sa z toho spamätá" -povedal jeden policajt.

„Nie! Na to teraz nie je čas ...potrebujeme toho počuť čo najviac a čo najskôr"

„Veď sa na ňu pozrite pán kapitán, ona vás nevníma. Je v obrovskom šoku -pokračoval ďalší

„Tak dobre, nechám ju zatiaľ tak" -rozhodol sa kapitán

„Aaa kto ešte prežil ??" spýtala som sa  trasľavým hlasom.......

„NIKTO"

18.10 ŠKOLA

.................................................................................................................................

„Tak otvoríme si všetci zošity a ideme si písať poznámky" -Povedal profesor.

Nuda, nuda, nuda...To som ešte nezažila, som si myslela že na nudu sa zomrieť nedá, ale ako sa dívam asi dá....

„Otvorte si čítanky "-Rozkázal profesor

Nuda, nuda ...ach Bože. Tak som ale otvorila čítanku ako rozkázal profesor.

„Zrazu som sa pozrela na Paťu a všimla som si ako jej zamrzol pohľad na okne.Pozrela som sa tam a  uvidela asi 10 čiernych postáv.Nechápala som čo sa deje ale rýchlo som pochopila. Jeden z nich vytiahol zbraň a namieril na naše okna ...a zrazu všetci...

Sedela som pri okne a tak keď som počula prvý vytrel som chytila som si hlavu a pritlačila som sa k stene.

Neviem ani kedy prestala streľba ale zrazu nastalo strašne ticho .Cítila som ako ma strašne boli chrbát a noha. Tvar som mala celu dorezanú od kúskov skla .......Ale.....

Otvorila som oči a zrazu som to uvidela ....Toľko krvi na stene na dverách a........

Nikto sa nehýbal, strašne som sa vyľakala ...bála som sa čo len pohnúť...a zrazu som ju uvidela ...Paťa !!!!!!!!!!!Ležala kúsok odomňa. Zabudla na strach či sú ty muži ešte vonku, bežala som ku nej a otočila som jej nehybné telo .

Bola celá od krvi všimla som si že ma v sebe niekoľko guliek.Vedela som, že to musím spraviť ale mala som strach. Chytila som jej ruku a chcela nahmatať tep. Nič .....Nič som necítila.

Ona bola ..bola ....MRTVA.

Pozrela som sa na ostatných. Nikto sa ani len nehýbal. Stále som držala Paťu v náruči a nemohla som tomu uveriť .......

Zrazu som sa spamätala a vybehla som z triedy. Bežala som do zborovne bo som vedela, že nemusia byť všetci mŕtvy. Bola akurát prestávka.

Keď som vybehla s triedy všetci sa začali na mňa dívať. Bola som cela od krvi. Na tvarí, na šatách ....všade....

Na chodbe zostalo úplne ticho. Nikto zo mňa ani oči nespustil. Dobehla som do zborovne a všetci učitelia na mňa zaostrili.

Nemohla som chytiť dych, bola som strašne rozrušená....

Keď sa zrazu niekto ozval: „pre Boha čo sa ti stalo ??"

V poslednom dychu som zo seba dostala ...."oni ...oni ...sú ...mr ,,,mr ,,,,SÚ MŔTVY a stratila som vedomie.

18.10 NEMOCNICA

..........................................................................................................................

Prebrala som sa v nemocnici na strašnú bolesť nohy . Uvidela som nad sebou mamu. Mala v očiach slzy. Zrazu si všimla, že som sa prebudila.

„Zuzanka ..ako sa cítiš?? Je ti už lepšie ?? neboj sa už si v poriadku ...- povedala a pritom plakala.

Náhle vošla do vnútra Doktorka.

„Mala si veľké šťastie, 2 guľky ťa len škrabli, jedna na nohu a druhá na chrbát. A rany na tvári čo si mala na  sme ti zašili nebudeš mať ani jazvy.

Guľky, sklo ??? nechápala som ...ale vlastne,??

A vtedy som si všetko vybavila znova ..nebol to sen ...bola to skutočnosť!!!!!!

25.10 ŠKOLA

.................................................................................................................................

 Život ide ďalej a ďalej ide aj škola ...Nikdy sa neprišlo na to kto strieľal.

Prešiel týždeň a ja som sa vrátila do školy. Od tej udalosti som sa s nikým nebavila ..ale ?? Veď ani nebolo už ským.

Vošla som do budovy a všetci sa na mňa dívali. Bolo to také zvláštne dívanie. Také -to je tá chudera, je nám jej ľúto.

Zišla som po schodoch a mierila som do šatne ....Všetci stýchli ..niektorý sa ma posnažili pozdraviť ale ja som nikoho nevnímala. Prišla som ku šatni a otvorila som ju.

Bola prázdna. Nebolo tam nič. Aj ten neznesiteľný smrad čo tam bol vždy vyprchal. Šatňa bola prázdna ako aj môj život bez nich. Bez mojich kamarátov. Nemala som spolužiakov nemala som už nič. Ostala som úplne sama .....