Rozprávka
http://citanie.madness.sk/view-17667.php
Nad domom zakrúžilo deväť vrán. Jedna z nich bola čierna. A aby jej nebolo smutno, nosila so sebou na chrbte čiernu ovcu. Napokon, nebolo to až také zbytočné. Odkedy ju líška okradla o ovčí syr, krúži s čiernou ovcou na chrbte a má syra habadej. Ibaže aj syr je čierny. Nechutí tak ako biely, ale pristane jej k periu. Samozrejme, že vy to poznáte inak.
Líška zobrala syr havranovi. Lenže bájky sú bájky, šíria sa ústnym podaním. A vrana, ako všetci dobre vieme, ústa nemá. Ale keby aj mala, ktože kedy videl havrana a vranu rozprávať, aby to všetko mohli vysvetliť? Napokon vrana raz niečo zaspievala a prišla o syr. Odvtedy mlčí. Teraz sa však stalo niečo zvláštne. Ak sa chcete dozvedieť čo, po jednom očku nazrite (vy, ktorým niekto túto rozprávku číta, po jednom ušku ponačúvajte) do druhého odseku, aby ste od prekvapenia neprišli do rozpakov.
Nad domom zakrúžilo deväť vrán a jedna ovca. Lenže práve v tej chvíli Paľko okopával v záhrade baklažány. Odjakživa túžil po vranej polievke. A teraz takáto príležitosť! A jeho puška visí na stene v dome pod jeleňou trofejou. Ale keď na stene visí puška, musí sa na konci z nej vystreliť, hovorieva Anton Pavlovič Čechov. Aby sa nepovedalo, Paľko namieril na kŕdeľ vrán aspoň motykou. A čo čert nechcel (a pánboh dal), motyka vystrelila. Skôr než vám porozprávam, ako to skončilo, musíme sa vrátiť o niekoľko rokov naspäť, aby toto rozprávanie bolo jasnejšie a zrozumiteľnejšie.
Kedysi dávno mal Paľko sestru, volala sa Pavlínka. Lenže Pavlínka bola čierna ovca rodiny. Nikdy nechcela jesť vraniu polievku. „Nechcite odo mňa, aby som jedla takúto gebuzinu!" hovorievala s prefíkaným úsmevom. Húdla to veľmi často, pretože v tejto rodine sa odjakživa jedla iba vrania polievka s baklažánmi. Nuž a keď to už ich mamke poriadne liezlo na nervy, položartom takto Pavlínku zakliala: „Bodaj si sa na čiernu ovcu premenila a lietala dovtedy po svete, kým motyka nevystrelí!" Položart bol v tom, že ovca predsa nevie lietať. Položartom, nepoložartom, všetko sa stalo tak, ako to povedala. Nehodno veru v rozprávke povedať niečo položartom! To samozrejme vysvetľuje, prečo sa Pavlínka skamarátila s vranou. Bolo to preto, aby sa kliatba mohla doslovne naplniť.
Vráťme sa teraz naspäť k Paľkovi a strieľajúcej motyke. Čo čert nechcel, bola to jeho ovca, teda lepšie povedané jeho sestra, ktorú kedysi dávno zakliala jeho matka. Samozrejme, že Paľko, ako dobrý strelec, strelil tej ovci do boka. Podľa kliatby sa teraz, po výstrele z motyky, mohla Pavlínka premeniť opäť na krásne dievča. A prisámvačku sa aj premenila, ale bolo jej to figu platné, lebo padla na zem celkom mŕtva. Paľko verabože horko zaplakal, ale aj jemu to bolo figu platné. Šiel som vtedy okolo. Veď ako inak by som vám toto tu vedel tak presvedčivo a pravdivo napísať? Šiel som teda okolo a chcel som vám toho Paľka aj utešiť. Hovorím mu: „Nože sa neondej, veď to je len v rozprávke, to sa nestalo naozaj, nemusíš toľko smokliť kvôli jednej prieberčivej rozprávkovej bytosti." Lenže Paľko smoklil ďalej. „Tebe je hej, ty si spisovateľ. Zajtra si inú rozprávku vymyslíš, ale ja budem v tejto stále svoju sestru oplakávať." Vtom sa Paľko zháčil a pokračoval: „Počuj, čo keby si tu rozprávku povymýšľal trochu inak?" Mrzelo ma, že som sa vôbec prihovoril. Ale naveľa-naveľa som sa nechal prehovoriť. Aspoň nemusím premýšľať, o čom bude ďalšia rozprávka.