Život je krásny...alebo nie?

Bolo tam krásne. Sedeli na skale a dívali sa na farebný jesenný les, na oblaky, západ slnka, počúvali klopanie ďatľa, a bolo im dobre. Dokonca aj chlapec zabudol na svoje depresie. Sedel tam, o plece sa mu opierala kamarátka a bolo mu dobre. Nemyslel na večné hádky s mamou, na otca, ktorý ho bil, ani na bývalú frajerku, kvôli ktorej sa skoro zabil. Len tam sedel, v ruke držal cigaretu a o plece sa mu opierala kamarátka.

Vždy sa mu páčilo, keď sa o neho opierala nejaká dievčina. Vždy sa vtedy cítil, že ju ochraňuje, mal pocit akejsi moci, zodpovednosti. Nedovolil by vtedy, aby sa jej niečo stalo.

„Že je tu krásne..“ ozvala sa dievčina. Chlapec prikývol. Zahasil cigaretu.

„Mohol by si prestať fajčiť..“ vyčítala mu kamarátka. No jo. Mohol. Ale to nejde tak ľahko, vieš. Nie je nad to, zapáliť si cigaretu, keď depkuješ a sledovať ten rozpálený koniec. Vieš aký je vtedy horúci? Nevieš? Má až 900 stupňov. Hm. Ktovie, čo teraz robí Ona. Myslíš, že je s nejakým chalanom? Nie? To hovoríš, len preto, aby si ma utešila. Nemrač sa. Uvidíš...stretneš babu a ani si na Ňu nespomenieš. To sa ti hovorí ľahko. Ja viem. Ale je to pravda. Príde nová, a budeš šťastný ako blcha, že aká je skvelá, najlepšia.

Díval sa na ňu, ako sa o neho opiera a snaží sa ho utešiť. Bol rád, že ju mal. Vždy keď mu bolo na nič, prišla a oprela sa o neho, pohladila, povedala pár prívetivých slov.

Ešte také veselé dievča nestretol. Vždy mala dobrú náladu. Keď sa smiala na niečom, a videla, že mne to veľmi smiešne nepripadá, zatvárila sa vážne a povedala: Teraz buďme vážni. A ja som sa vždy rozosmial. Je to také neprirodzené pre ňu, byť vážnou. Každá maličkosť jej dokázala zlepšiť náladu. Raz mi dve hodiny rozprávala o nádhernej rozkvitnutej čerešni, ktorá voňala na päť metrov naokolo, lupienky kvetov sa tak nádherne vznášali, vieš, ako v japonských bojových filmoch, a videl som ohníčky v jej očiach, pochopil som, že jej stačia takéto malé, krásne veci na to, aby tu zostala a žila pre ne. Že to predsa stačí. Vždy mi hovorila, nedepkuj, však svet je krásny. Stačí sa len poobzerať, pozri, aká je tráva krásna zelená, hehe, zelená je tráva futbal to je hra, a pozri, ako sa tie oblaky krásne hýbu, odfoť ich, hm? Pozri aký je tu krásny výhľad...ťuká tu ďateľ..už si videl živého ďatla zblízka? Ja ešte nie. Už len pre to zostať na žive, vidieť živého ďatla. A potom sa tak krásne usmiala, potešená svetom.

Mal som ju rád. Fakt. Aj keď som nezdieľal jej potešenie svetom, vždy sa na ňu tak pekne pozeralo, keď rozprávala o takýchto maličkostiach. Aspoň chvíľkovo mi zlepšila náladu.

Ale teraz mi ju už nemá kto zlepšiť. Zomrela. Zabila sa. Sama. Nikto nevie prečo to urobila. Však bola vždy taká veselá, šťastná, ohromená svetom.

Raz mi povedala, že je osamelá. Že sa cíti nesmierne sama. Sama vo vesmíre, sama ako prst. Že nikoho nemá, nikto ju nemá rád, nikdo ju nemiluje.

A potom, keď som ju znovu uvidel, to potom, ako mi hovorila, že je sama, opustená, ležala vo vani, žily preťaté, a už nedýchala. Vedľa sa válal nôž. A mokrý papier. Bolo na ňom napísané: Sama...sama ako prst.