Zúfalá snaha zaujať

Hneď z rána som vykročil do dňa zlou nohou. Nedá sa povedať, že by som bol smoliar, len som z času na čas ozelenel.
"No nazdar..." Povedal som si, keď som sa zbadal v zrkadle.
Nebol čas lamentovať, ponáhľal som sa predsa do práce. Aj tak som toho názoru, že farba kože nie je dôležitá.
Dole už čakal môj kamoš Dedo Mráz. Bol nervózny a tak začal vytrubovať z auta. Jazdil na veľkom smetiarskom voze a nikto nevedel prečo. Asi tým niečo sledoval. Ale možno mu niekto povedal, že také káry sú teraz v móde. On chcel byť vždy in.
Keď som k nemu prišiel, hodil po mne odšťavovač pomarančov.

"Nerob, veď sa môže pokaziť!" Okríkol som ho.

"Máš pravdu. To som si neuvedomil."

"Poďme radšej, uz meškáme!"

Nasadli sme do auta.

"Nezabudol si na niečo?" Opýtal sa ma.

"Hmm čo myslíš?"

"Dnes si na rade ty."

"Aha jasnééé..." Povedal som a vyložil si na hlavu melón.

Robili sme to kvôli koordinácií. Ak sa nám podarilo udržať melón na hlave počas celej jazdy, boli sme ovocní králi.

"Drží?"

"Áno."

"Tak môžeme ísť!" Povedal Dedo Mráz a dupol na plyn tak silno, že sa z korby vysypal všetok bordel.

"Ako sa vyvíjajú tvoje obchody na Kube?" Spýtal som sa ho sústrediac sa na melón.

"Je to v pohode. Len tie radiátory sú strašne mäkké. Začínam sa obávať, že som zle odhadol tamojší trh."

"No to sa stáva, ale ešte stále je tu predsa šanca, že Godot príde nie?"

"Tak to bez pochyby."

Náš rozhovor pokračoval v intelektuálnej atmosfére až do chvíle, keď začalo smetiarske auto vydávať divný zvuk.

"Radšej to odstavím pri tamtom pomarančovníku. Nechcem aby sa pokazilo."

"No keď nemáš bystabilný klopný obvod... Kľudne."

"Hmm, ale možno bude."

Vonku bola hrozná hmla. Vystúpili sme. Dedo Mráz si prešiel rukou po dlhej bielej brade a potom si odtrhol ucho.

"Prečo si to spravil?" Spýtal som sa ho.

"Takto sa auto neopravuje?"

"Nie."

"Aha."

"Zahoď to a poď sem."

Otvoril som kapotu. Čakal som, že odtiaľ vylezie dym zo spáleného motora, ale namiesto toho vyšiel akýsi divný syrový chlap.

"Čo robíte v mojom motore?" Spýtal sa Dedo.

"Zaváral som jahodový kompót a zdochol mi pes."

"Márnosť šedivá..." Zvolal som tak nahlas, že keby mal Mráz ešte ucho určite by sa zľakol.

"Dovoľte aby som sa predstavil..." Prehovoril ten z motora. "...Volám sa Salvador Dali."

"Bohužiaľ..." Povedal Mráz.

"Pozrite, nemám čas na formality. Ktorého z vás mám namaľovať?"

"Mňa." Natešene som dvihol ruku.

"Vás nemôžem."

"Prečo?"

"Zajtra si mám ísť kúpiť nového Andalúskeho psa, nemôžem maľovať melóny."

"V tom prípade nás tešilo." Povedal Dedo Mráz a nastúpil do auta. Ja som ho sklamane nasledoval.

Salvador si vypichol oči a zahrabal sa pod zem.

"Divné..." Prehovoril som.

"Čo?"

"Tento rok sa mi to stalo uz tretikrát."

"Asi nie si fotogenický..."

"Možno mi chýba len štipka soli."

Nakoniec sme dospeli k tomu, že som debil, na čom sme sa zhodli. Cesta ubiehala akosi pomaly. Vždy keď sa takto správam všetko je také depresivne.
Cez výhľad z okna ma zaujal veľký bilboard. Bolo na ňom napisané doslova, citujem: UPLNÁ KOKOTINA.
Po chvíľke špárania sa v kútiku duše sa mi podarilo Deda prehovoriť, aby sme sa išli pozrieť na onú zainteresovanú záležitosť.

"Vy ste tu kvôli tej kokotine?" Spýtala sa jedna z mnohých upratovačiek, čo zametali pod bilboardom.

"Zrejme áno..." Prikývli sme.

"Tak nech sa páči prvé dvere vpravo."

"Ďakujeme."

"A buďte opatrní..." Zakričala za nami.

Keď som sa obzrel, všetky sa zmenili na kŕdeľ havranov a s prenikavým smiechom odleteli.
Otvoril som dvere.

"Je tu niekto?"

"Ty vole! Pozri." Strhol ma Dedo Mráz.

To čo sme videli bolo na prvý pohľad niečo úžasne.
Blížili sme sa k tomu. Chcel som sa toho dotknúť.

"Waaaaw."

"Niečo tak úžasné som ešte nevidel."

Potom som sa na to však pozrel z boku.

"Aha... Pozri..."

"Jaaaaaaaaj..." Prevrátil Mráz sklamane oči.

"To je nič!"

"Ja som vám to hovoril!" Povedal Dali, ktorý sa nám z nenazdajky objavil za chrbtom.

"Nie, nehovoril..."

"Ale áno hovoril!"

"Nie, myslím, že fakt nie. Je mi ľúto."

"Sakra... Tak som asi zabudol. Nevadí nič sa predsa nedeje. Surealizmu bude ešte dosť."

"Poďme radšej, lebo nestihneme rannú smenu."

"Máš pravdu."

Daliho sme napchali naspäť do motora a postavili na čaj.
Vyrazili sme. Melón na mojej hlave začínal strácať poňatie o čase a tak s otráveným výrazom v tvári zhnil.

"Čo to má znamenať?"

"Čo myslíš?" Odpovedal som otázkou na otázku Deda Mráza.

"Ved my nie sme v pyžame."

"To nevadí, veď už sme skoro tam."

"Bojím sa..."

"Neboj zvládneme to."

Zprava sa k nám obrovskou rýchlosťou blížil asteroid. Mali sme uz len tridsať sekúnd. Dedo vytočil motor tak ako nikdy. Smetiarske auto zaskučalo a zrýchlilo.
Asteroid nám bol v pätách. Kolesá škrípali. Salvador zaváral. Oblieval nás pot. Už len pätnásť sekúnd.

"Pridááááááj!!!"

"Snažím sa!"

Bolo neskoro.
Brána továrne na sny sa zatvorila. Obzrel som sa. Videl som ako sa všetko točí a my padáme do lesa.

"Nie. Nesmieme to vzdať."

"Poriadne sa drž!" Zakričal som.

Napriek všetkému sme prežili. Zamilovaní do samých seba, ale prežili.
Potom sa začalo všetko na dobré obracať. Už od rána som bol zelený, tak ma nebolo v lese vidieť. Využil som svoj prirodzený inštinkt a vrátil sa späť do sna.
Nevedel som však kam zmizol Dedo.

"Tu som!" Zakričal spoza veľkého duba. Nevidel som ho.

Keď som tam prišiel padol na mňa des z toho, čo som zbadal. Bol celý zababraný od syra.

"Hádam si ho len..."

"Nemal som na výber, bol strašne chutný."

"Ah... Dobre, vyriešime to potom." Pomohol som mu vstať.

"Inak, nevidel si auto?"

"Nie, ale je to už iba kúsok, dôjdeme to pešo."

Vyložili sme si nohy na plecia a pohli sa správnym smerom.

"Počul som, že v tomto lese straší."

"Aj ja som o tom počul."

"Tak potom je to v poriadku."

"Hej nemusíme sa báť."

"Máme pravdu..."

Keď sme prišli do práce, bolo už dvanásť hodín. Lepšie neskoro ako nikdy.
Akonáhle som, ale chcel zaklopať na dvere, objavili sa havrany. Chytili ma za oblečenie a začali ma odnášať preč.

"Nieeeeeee!" kričal som na Deda.

On ostal stáť akoby vedel, že sa to má stať. Mával mi rukou a v tvári mal kamenný výraz.

"Neopúšťaj ma!!!" Reval som z plných plúc.

Videl som ako mu vyhŕkli slzy.

"Ako mi to môžeš urobiť?"

Už bol moc ďaleko. Nevidel som nič, len oblaky a stále sa vzďaľujúcu, zmenšujúcu planétu. Ostal som navždy smutný.
Fakt nahovno deň.
Najsmutnejšie na tom bolo, že som si to celé vymyslel.