Moja stratená prítomnosť (predtým a potom)

Som Iluzija. Svetlo farieb ma oslepuje viac, ako predtým. Viac než vás, ale ja som si nepýtal dôvod byť iným. Každý si akosi delil svoje časové obdobia, teraz ho ja delím inak už po druhý raz. Cítim silu minulosti a silu prítomnosti, a budúcnosť? Tá sa stráca v bolestivej smrti, myšlienky na ňu ma však posilňujú urobiť každý krok prudkejším ako protest. Ešte vládzem protestovať! Často sa udivujem nad sebou samým, ako som ignoroval prítomnosť tvarov. Stáva sa zo mňa umelec, ktorý si všíma každý detail. Viete, že si aj predstavujem šialené veci? Napríklad, ľudia na ulici, ktorí sa večne niekam ponáhľajú a klamú o svojom bezmajetkovom čase...keby som ich mohol ovládnuť na chvíľku. Hej, vy! Áno, vy, zhoďte tašky a kufríky, padnite na kolená, zakloňte hlavy a sledujte mračná – maliarskych titanov! Naduté oblaky ťahajú na východ, lebo chcú, no vy sa pasívne ženiete, ako vám chodníky kážu. Vy ste manipulovaní, aj keď skratky poznáte, oni však nie. Letia si, stoja, zaniknú, vzniknú, vietor ich šteklí. Viete, kedy šteklí vás? Moje slová o počasí sa mi teraz zdajú úbohé. Prečo som len vravieval o ňom, aby nestála reč? Prečo som si ho neužíval viac predtým? Stratil som vzácne chvíľky a je mi do plaču. Odteraz bude môj jazyk ticho a zmysly sa poddajú všetkému. Ale prečo musím mať takýto dôvod k tomuto! Chce to Boh? Prečo si kladiem otázku, ktorú už vyslovilo milióny ľudí? A nedostalo sa im odpovedi....prečo? Lebo otázka je nesprávna. Viem, že najväčšou chybou v živote je hľadať vinníka. Chcem nájsť ale príčinu! Doktori mi niečo povedali, ale ja som sa nenarodil ako vedec. Zhodou okolností...došlo k tomu...že...zhodou okolností...čo je to zhoda? Aké okolnosti? Asi by nestačil ani celý život na toto zistenie. Budúcnosť pozná každý, minulosť nikto...viem, že teraz to platí opačne. Áno, priznám sa, že som sa hnal do budúcnosti, chcem...budem...odídem...kúpim...urobím...načo to bolo všetko dobré, nič z toho nie je platné. Teraz ležím na posteli, stekajú mi slzy za premárnenou minulosťou, v ktorej som viac myslel na svoju budúcnosť. A vôbec, zdá sa mi, že veľa vecí, čo som robil, sú mi nezmyselné. Namiesto štúdia som mohol zachraňovať niekoho, namiesto ustavičného cestovania a poznávania som mohol stáť vo vlastnom byte a trápiť sa nad domácimi prácami. Nasýtil som sa informáciami, ale načo mi to bolo, keď som dokopy v živote nič poriadne nedokázal. Bol som občas ako prebytočný tuk, ktorého je potrebné spáliť. Avšak určite som netúžil „zostarnúť“ ako vojaci v Na západe nič nového. Niekedy som sa cítil sám v dave, ale teraz je to naopak. Vidím deti, kreslia obrázky, slnko, more, tráva, dom...som dieťa, lebo sa nad tými obrazmi hlbšie zamýšľam. Sú také jednoduché a nevinné. Predstavil som si, ako kreslí dieťa peniaz. Zdesil som sa, som šťastný, že deti ešte nepoznajú moc peňazí. Viem, že starostlivé ženské ruky, ktoré ich dvíhajú, a pevná ruka otca, budú raz zodpovedné za vzťah dieťaťa k svetu, k hmote...Toľko vecí chcem rozoberať zrazu. Ponáhľam sa, ale tuším, že môj život aj tak plynie ešte pomalšie...Moje telo pulzuje, ale za akú príčinu, za akú cenu... Chcem ešte zmeniť niečo, aby som odišiel v pokoji, a zostal po mne pokoj a mier. Chcem umrieť s vedomím, že som sa nášmu svetu poďakoval. Daroval som hudobný prehrávač, ktorý ma neočaril natoľko ako spevy vtákov, pripadajú ako orchestre, aj keď mi pod oknom kosia trávu. Neviem, prečo je tu toľko stromov, ale celkom ma rozčúlilo, keď robotníci popílili konáre. Boli sotva rozkvitnuté...zvláštne, teraz mi záleží na živote iných viac ako predtým. Predtým a potom...predtým bola radosť z jari a potom objímanie stromov. Áno, objímam ich a ľudia sa na mňa pozerajú. Keby som bol s niekým, tak na mňa nepozerajú, proste keď človek robí niečo sám, je to čudné. Taký je trend, také sú predsudky...