Povesť o Tao

Raz dávno prišli do šarišskej župy v Hornom Uhorsku traja mudrci z ďalekého východu. Keď po celodennom putovaní celí ustatí hľadali miesto, kam by hlavy zložili, natrafili na jedného pastiera, čo svoje ovce z grúňa do salaša zaháňal. I spýtali sa ho, či by im nevedel nejaký nocľah poskytnúť. Ten sa iba poškrabal za uchom a voviedol ich do svojej skromnej drevenej koliby, kam sa tí traja len tak tak pomestili.

Potom šiel, podojil ovce a ľahol si k nim do ohrady, aby ho zohrievali svojim teplom. Jednému z mudrcov však táto nezvyčajná pohostinnosť a bezstarostnosť jednostaj nešla na rozum, a tak vstal, šiel za pastierom i spýtal sa ho:

„Pastier, sám si chudobný, nemáš nič, dokonca ani tie ovce, ktoré pasieš, vlastne nie sú tvoje. Ako je možné, že si taký šťastný? Prezraď mi, o čom je tvoja filozofia?“

Pastier sa len pretočil na druhý bok a z polospánku prehovoril:

„Ta... o...“ a zaspal.

Mudrc si zapísal toto posolstvo ako vzácny odkaz medzi svoje poznámky a vrátil sa do koliby, kde už spokojne odfukovali jeho dvaja spolupútnici.