Strašidelný vesmír

Žeňa bol skúsený ruský kozmonaut, vo vesmíre strávil dokopy už takmer rok, ale takýto pocit úzkosti ešte nikdy nemal. Ani pri prvom štarte, keď mu nepríjemne plával žalúdok, ani pri treťom pristávaní, keď vstúpili do atmosféry pod príliš ostrým uhlom a na moment zažili preťaženie 11 g a na pár sekúnd strácali vedomie. Toto bolo iné, chvíľami akoby iracionálny strach prechádzal až do paniky. „Musím sa vzchopiť," pomyslel si, keď pozrel na Vadima. Ten bol vo vesmíre po prvý krát a očividne bol na tom ešte horšie. „Aj ja sa tak potím a mám také široké zreničky?"
Táto posledná misia na dosluhujúcu vesmírnu stanicu Mir bola od začiatku plná problémov. Vystupňoval to skoro neúspešný pristávací manéver zásobovacej lode Progres, ktorá prudko narazila do vesmírnej stanice a až po prevzatí ručného riadenia sa im ju podarilo na druhý pokus pripojiť. Prinášala nevyhnutné palivo na posledný manéver stanice, ktorým bude navedená na dráhu, končiacu usmerneným zánikom nad neobývanou oblasťou Pacifiku.
Včera sa zo zadnej časti stanice začali ozývať čudné zvuky. Najprv akýsi škripot a potom čosi ako tichučké kvapkanie, asi tak raz za desať sekúnd. Po pár hodinách im to s Vadimom začalo liezť riadne na nervy - ale keď sa po krátkom zasyčaní rozhostilo ticho, pripadalo im ešte zlovestnejšie. Žeňa radšej zavrel prechodové dvere do zadnej časti, ale veľmi to nepomohlo. Pocit úzkosti sa stupňoval.
Keď sa zrazu ozvalo riadiace stredisko, Žeňa sa ustrašene strhol. „Ešteže ma nevidia," pomyslel si.
„Máme pre vás posledné inštrukcie pred ukončením pobytu. Treba ísť do vedeckého sektora a vyzdvihnúť výsledky experimentov 27 a 43."
Toho sa Žeňa obával. Sektor bol vzadu a jemu sa absolútne nechcelo otvárať prechodové dvere a ísť tam - aj keby tam bol kufrík diamantov a nie akési zliatiny a skapaté myši. Predstavivosť mu vnucovala, že za dverami číha čosi strašné. Ale to predsa nemôže veleniu povedať, viac by si vo vesmíre neškrtol. Vadim sa naňho vystrašene pozrel. Zjavne sa bál, že pošle jeho.
„Dobre, skočím tam sám," povedal a videl, ako sa schúlený Vadim trochu narovnal. „Ale nepôjdem neozbrojený," pomyslel si v krátkom záchvate odhodlania. Vzal si prenosný kyslíkový prístroj, zapojil si prívod kyslíka a začal sa prehŕňať v kapse s náradím. Vadim mu bez slova podal najväčší kľúč na matice. Žeňa si ho s úškrnom vzal do pravačky a po chvíli cítil, že najhoršia panika ustupuje a ostáva len pocit temnej hrôzy.
Otvoril prechodové dvere a prekvapene pozeral na akýsi opar, ktorý zaplnil zadnú časť. Rýchlo vliezol dnu a s ťažkým srdcom za sebou zavrel, nech to nenalezie dopredu. Potom sa opatrne presúval pri ľavej stene. Zrazu periférne zbadal akýsi pohyb napravo. Reflexívne udrel tým smerom a kľúč zazvonil o kovovú rozvodňu. Až vtedy mu došlo, že to bol len jeho odraz v naleštenom kove, zdeformovaný oparom a kyslíkovou maskou. Prudké pohyby viedli k pol minútovému poletovaniu od steny ku stene, než sa zachytil. Ďalšie dve minútky lapal po dychu. Potom sa opatrne presunul do vedeckej sekcie, vzal dva kontajnery a čo najrýchlejšie sa vracal. Keď otvoril dvere a vsunul dnu najprv náklad, Vadim tlmene vykríkol „bľať!" Žeňa vliezol dnu a dôkladne za sebou zavrel.
„Čo je chlapci, deje sa niečo?" Letovému veliteľovi to už zjavne začínalo byť čudné.
„Ale, trochu som zakopol, ale už som nazad." Nie, toto im jednoducho nevysvetlí, veď ani oni dvaja to nechápu.
„Tak dobre, prelezte si do Sojuzu a o pol druha hodiny sa odpojíte." Obom to znelo ako rajská hudba. Čo najrýchlejšie sa nasúkali do skafandrov, lebo prelez sa musel vykonať vo voľnom vesmíre. A vtedy vypukol na Zemi poplach. Žeňa si až teraz uvedomil, že skafandre automaticky snímajú ich telesné údaje.
„Chlapci, čo je s vami, doktori mi tu jeden cez druhého hlásia tachykardiu, plytké dýchanie a pár latinizmov, ktoré ani nepoznám. Keby to nebola blbosť, povedal by som, že Vadim je krátko pred infarktom a Žeňa po maratóne," snažil sa zľahčovať šokovaný letový veliteľ, inak tiež bývalý skúsený kozmonaut.
„Celkom si to vystihol, už nech sme preč odtiaľto, nech už je to čo chce," nedalo sa viac zatĺkať. Konečne vliezli do Sojuzu, dali dolu skafandre (doktori protestovali, že strácajú informácie, supi jedni) a pripútali sa. Ešte dlhočiznú hodinu čakali pripojení k hrozivej stene vesmírnej lode, ale napokon sa oddelili a potom hladko pristáli v kazašskej stepi.

Následné vyšetrovanie ukázalo, že na vine bol jeden biologický experiment, keď synovec vplyvného generála presadil výskum vplyvu nervového plynu na hlodavce v kombinácii so stavom bez tiaže. Náraz Progresu zrejme uvoľnil tesnenie rezervnej bombičky a tá postupne zamorovala stanicu. Keby si Žeňa nedal kyslíkovú masku, bolo by po ňom.
Nikto Vadimovi do očí ani v papieroch nič nevytkol, ale do vesmíru už si nezaletel. Najprv dostal administratívnu robotu a neskôr vesmírny program opustil. Žeňa sa ešte podieľal na začiatkoch budovania medzinárodnej stanice ISS.

Keď mal Mir zaniknúť v atmosfére, ešte tam pracovali obaja. Žeňa stretol Vadima v bufete hviezdneho mestečka. Dali si stakan vodky a sledovali rozpad Miru na monitore. Zrazu Vadim prehodil:
„Myslíš, že 5000 stupňov stačí?"
Žeňa presne vedel, čo má na mysli.
„Stačí, to nemôže prežiť nič okrem nášho strachu."