Na krídle lietadla

Je zvláštne, že túžbu písať o otcovi dostávam počas krátkych výletov do Paríža. V týchto chvíľach premýšľam o globalizácii a práve vtedy sa mi vybavujú scény z nášho života, veľmi čisto a jasne. Svet z týchto spomienok je tak iný, odlišný. Spúšťacím mechanizmom bol tento krát článok o živote vo Vlkolínci, v knihe ktorú som niesol so sebou a listoval v lietadle. Článok bol o pradení ľanu a kosení lúk. Svet môjho otca, ten najstarší, by som zaradil tak do 30.-40. rokov 20. storočia. Do času pevných etických hodnôt roľníckych rodín, keď sa napríklad prežehnával chlieb. Len niektoré prvky pretrvali do nášho spoločného bytia, ktoré sa odohrávalo v 70. a 80.rokoch. Zvlášť pri návštevách domu starej mamy, jeho mamy, sa ten vzdialený starý svet približoval. Tam otec naberal vodu zo studne, čistil pec a rozprával o zvážaní dreva a sena.. Rozprával aj o vojne, o Hlinkovi, o Tisovi, o náboženstve, o elektrifikácii dediny. Pre jeho svet, ale aj pre moje detstvo bola jedna vec spoločná. Absolútne pomalý tok času. Rezanie jabloní, kladenie zemiakov do pahreby, všetko až do zotmenia, nie do konkrétnej hodiny. A v tejto podobe, ako aj v mnohých iných,  je otec vo mne prítomný neustále.

Samozrejme, v lietadle myslím aj na iné veci. Minul som dnes fakt veľké peniaze na nákup syrov a parížskej šunky, ktorú predavačka dávala žoviálne ochutnať mne aj ostatným gurmánom v rade za mnou, ktorí mi radili na akú hrúbku a akým spôsobom mi ju má narezať. Počas mojej puberty a ešte dlho potom by mi úplne stačila fľaša vína za 39 Kčs. Množstvo peňazí ktoré utrácame neustále rastie, rastie inflácia a mena sa znehodnocuje. Zachováva sa len hodnota nehnuteľností, možno práve tých lúk, ktoré sa kosili. Sám teraz netuším, v tomto spotrebiteľskom svete, že o dva dni budem stáť pri posteli otcovej sestry. A vôňa či pach okolo bude rovnaký ako po mnohé roky môjho detstva. Len ona bude zmenená, bude ležať s tvárou sfarbenou na žlto, s hustými vlasmi, ktoré roky nemala, a s odpuchnutými nohami, ako si ich naposledy ľudia pamätajú z rokov jej mladosti. Človek sa zmenší, scvrkne na starosť, začne sa meniť na dieťa len nejako nedokonale, komicky. Položím  ruku na jej telo. Spolu s telom odchádza jej duch, neposlúcha ju jazyk, vie vyjadriť už len svoj nesúhlas, súhlas prejavuje mlčaním. Postavy okolo nej sú natoľko privyknuté tejto situácií, že pôsobia ako hrdinovia divadelnej hry hrajúce svoje role.

 Občas ma zožierajú úvahy o biologickej podmienenosti človeka. Zamilovanie vedci vysvetlili hormonálnou chémiou, úsmev a dobrú náladu vysvetlili, agresivitu mužov na cestách vysvetlili... Je to podobné ako moje úvahy o globalizácií, raz sa prikláňam na tú, raz na druhú stranu.

A v mojom rodnom dome, ktorý otec vystaval, víta v rovnakom čase moja mama priateľov, susedov a príbuzných na oslavu svojich 70. narodenín. Jeden z dôchodcov rozšafne rozhodenými nohami hrá na akordeóne svadobné pesničky. Všetci sú tak žoviálni a vytvárajú kaleidoskop postáv môjho detstva a dospievania, ktoré som trávil v rodnom dome a v rodnom meste. Zvláštne, že niektorí sa časom vôbec nemenia. Mama je v roztopašnej nálade, natoľko kontrastnej s jej vekom, že musím odísť čo najksôr. Tieto udalosti akosi harmonicky ústia do sviatku Všetkých svätých, ktorý si zachováva na Slovensku svoju podobu, už asi ako jediný zo sviatkov. Na cintorínoch mojich rodných sa všetko ukľudní, ľudia aj pohľady stíchnu. Čítajú sa dátumy narodenia úmrtí.

 Na krídle lietadla počúvam rozhovor náhodných cestujúcich za svojim chrbtom. Dve dámy prechádzajú plynule medzi taliančinou, francúzštinou a angličtinou..:), to snáď ani nie je možné, rozumiem len angličtine, takže výsledný dojem je bližší hudbe ako príbehom a informáciám o ich cieľovej destinácii - Bratislave. Za okrúhlym okienkom som zrazu objavil to krídlo na ktorom píšem, vlastne vždy tam bolo. Je úžasné, aké dokonalé veci ľudia vymyslia. Je tak krehké, jeho klapky sa chvejú vo vetre. Podobne ma dnes fascinovali dvere na vagóne v metre, ktoré sa musia otvoriť a zavrieť asi miliónkrát bez poruchy. Užívam si aj vzlietanie lietadla, keď cítim silu motorov a prechádzam zo sveta pozemského do nebeského, dole sú v hĺbke oblaky, v úplne inom čase, priestore a teplote. Obživnem až keď vidím letušky roznášať jedlo. -To je sen, ako sa môžem tak veľmi podobať na svojho syna? Vlastnú mamu by vymenil za pyré s piškótkami. Ak aj nie, tak by túto ponuku pozorne zvažoval... a podľa sms-ky mojej manželky, ktorú dostávam po pristátí, práve úspešne zavŕšil svoju týždennú snahu vliezť do elektrickej rúry...