Aj smrťák je len človek

„Prosím..." ozývam sa rozospato. Je nedeľa, pol jednej ráno, ktorý debil môže volať o takomto čase.

„Sorry že ťa budím kámo, ale musíš okamžite prísť do práce, stalo sa obrovské nešťastie, potrebujeme tu každého, tak príď."

„Kurňa, Billy, čo vybuchol Wallmart počas sezónneho výpredaja ponožiek, keď to tak ponáhľa???"

„Nie, no si blízko, podrobnosti ti vysvetlím tu u nás, tak švihaj, dozvieš sa všetko potrebné."

„OK, už som na ceste"

Tú tú tú ozvalo sa na odpoveď z telefónu.

Vstal som z postele, zo skrine som vytiahol čierne tričko s kostlivcom držiacim v ruke kosu, obliekol som si nohavice, hodil som do seba nejaké studené hrianky od večere a dolu v garáži som nasadol na svoju životnú lásku. Dvere ožiarené kužeľom svetla z môjho Harleya sa pomaly otvorili a ja som vyrazil nočným mestom. Po krátkej jazde som vstúpil do budovy značne poznačenej časom, pomocou mojej karty som otvoril dvere a na motorke som s revom vošiel do obrovskej haly. Zosadol som a vyletel som do kancelárie nášho dispečingu, kde za horou monitorov sedel Billy, náš dispečer. Keď som vošiel, otočil sa od radu monitorov a letmo mi kývol rukou na pozdrav. Na moju otázku, čo sa vlastne stalo mi ukázal rukou na jeden z monitorov, kde svietila najnovšia správa CNN o výbuchu bomby na štadióne, kde práve prebiehalo finále Superbowlu. Na pár úderov srdca sa mi zastavil dych. To sú desiatky tisíc mŕtvych, možno aj stovky tisíc.

„Už chápeš, prečo to tak ponáhľa Jessee?" spýtal sa ma Billy.

„Hej, chápem to dokonale..."

„Prezleč sa a choď na miesto, si posledný z našich, ktorý tam ešte nie je."

„Jasne, už idem, ale ja tak mam vtieravý pocit, že nás je v tomto meste na takéto niečo málo."

„Posielajú sem všetkých našich z okolitých miest, aby nám pomohli skôr, ako sa to stihne zvrhnúť na katastrofu."

To mi stačilo. Vyšiel som z kancelárie dispečingu, vošiel som do dverí , na ktorých svietilo moje meno a zo skrine stojacej pri stene som vybral čierny habit s kapucňou, natiahol som si ho cez seba, z poličky v skrini som si vzal masku kostlivca, vyrobenú z pravej ľudskej lebky, teda presnejšie z jej tvarovej časti ktorá bola nejakým spôsobom pozliepaná a urobená tak, aby sama držala na tvári, natiahol som si kapucňu a vrátil som sa na dispečing, kde mi Billy podal kosu, takú istú akú držal kostlivec na mojom tričku, takže teraz pred naším dispečerom a mechanikom v jednej osobe stal nefalšovaný Smrťák.

„Hmm, sekne ti to Jessee."

„Hmm, to verím... Mimochodom, ako to že ma vidíš, keď ostatní nás nevidia?"

„Špeciálna fólia na okuliaroch, keby ju nemám, mohli by ste mi robiť peknú zlobu. Choď už, čakajú na teba."

„Jasne, už idem... "

Zbehol som v habite s kosou na pleci naspäť do haly, nakopol som motorku a s revom a pišťaním pneumatík som opustil budovu cestou, ktorou som sem prišiel. V ušiach mi svišťal chladný nočný vzduch a v hlave mi vírili myšlienky. Ako som uháňal na miesto, rozmýšľal som, ako je možné, že ľudia sa po nás neobzerajú a neukazujú si na nás prstom. Vedel som síce, že nás nevidia a to bolo presne to, čo mi nedalo spávať. Ako to, že ľudia nás takto nevidia? Vlastne, ako to že nás vôbec nevidia, keď sme takto vystrojení a ako to, že nás nevidia iba keď sme takto vystrojení? Vedel som, že veci, ktoré používam na vykonávanie svojej prace sú niečím výnimočné, no čím, na to som prišiel až časom a tiež som pochopil, prečo Billy drží kosu každého Smrťáka oddelene od ostatných vecí.

Ale na jednu vec som neprišiel nikdy. Kto vytvoril všetky tieto veci? Kto mal takú moc, že mohol niečo takéto vytvoriť? Hľadal som, áno hľadal som odpovede na moju otázku, no nikde ani zmienka, dokonca ani na internete. Pche a že tam je všetko a pritom si Google ani Yahoo ani neškrtli. No jednu vec viem naisto - túto prácu nebudem robiť navždy, to mi povedali už keď som nastupoval. Ako s touto prácou skončím mi nepovedali, no povedali mi to, že keď odvediem na onen svet dostatočný počet duší, jednoducho sa preberiem doma a nebudem si nič pamätať. Proste idylka. 

Ako som uvažoval, dorazil som na miesto. Ak by som prišiel o 6 hodín skôr, uvidel by som už z diaľky ako sa predomnou postupne odkrýva obrovský štadión. Teraz sa predomnou neodkrývalo nič, iba som odrazu zbadal obrovskú kopu trosiek a mŕtvych tiel, rozhádzaných po blízkom i vzdialenejšom okolí, blikanie majákov a húkanie sirén sanitiek, snažiacich sa zachrániť tých, ktorí nádej na záchranu ešte mali, blikanie majákov policajných áut, policajti hemžiaci sa kam až oko dohliadlo a neuveriteľný všeobecný zmätok.

Toto som videl, pokiaľ som si nenasadil masku, ktorú som si pre istotu dal dole ešte skôr, ako som odišiel z centrály. Teraz som si ju znova nasadil a svet naokolo sa zmenil. Hluk zmizol, krik utíchol, nastalo ticho podobné tomu, ktoré panuje pod vodnou hladinou. Svetlá sa stratili, nahradila ich šedá súvislá masa, v ktorej ľudia, budovy a autá boli len tmavými rozmazanými tieňmi. No v tomto svete tieňov sa ukázalo, že priestranstvo s troskami nie je až také prázdne, ako sa na prvý pohľad zdalo. V skutočnosti bolo plné žiariacich duchov, ktorí sa vznášali na mieste a čakali, kým ich niekto odvedie na druhu stranu, kým ich niekto odprevadí na ich poslednej ceste.

No neboli tu sami, pomedzi duchov chodili postavy v čiernom okolo ktorých sa vznášala jemná krvavo červená aura. Proti počtu duchov ich bolo mizivé množstvo, no aj tak bolo potešiteľné vidieť kolegov, snažiacich sa dať všetko do poriadku a odviesť duše tam, kam patria - na druhý svet. Pomyslel som si, že nie je nad čím uvažovať a tak som pristúpil k najbližšiemu duchovi, ktorý mal podobu mladej ženy, maximálne dvadsať ročnej, položil som jej ruku na rameno, ona sa smutne usmiala a spoločne sme zmizli v červenom záblesku, ktorý vyšľahol z čepele mojej kosy.

Objavili sme sa v žiarivo bielej miestnosti kruhového tvaru, ktorá mala po celom obvode dvere, do ktorych neustále vstupovali duše, ktoré neustále privádzali ďalší Smrťáci. K jedným z týchto dverí zamierilo aj dievča, ktoré som priviedol a ja som sa znova premiestnil naspäť na Zem, aby som odprevadil na druhý svet tých, ktorí ešte stále čakali.

Koľko duší som v tú noc odprevadil neviem, no museli ich byť tisíce, pretože Smrťákov nemohlo byť na mieste viac ako 30 a podľa môjho skromného odhadu bol štadión naplnený na prasknutie keď niekto odpálil nálože, ktoré zo štadióna spravili masový hrob. Na svitaní už zostávalo len niekoľko stoviek duší, ktoré sa zhromaždili na jednom mieste, my Smrťáci sme okolo nich uzatvorili kruh a postupne sme si vyberali duše, ktoré sme odvádzali na druhý breh a s každým zábleskom kosy sa počet čakajúcich znižoval. Tentoraz som pristúpil k starému pánovi, ktorý bol na zápase pravdepodobne so svojim vnukom, kosa blysla červeným svetlom a ja som už ani neviem koľký raz za posledných pár hodín videl tu oslepujúco bielu miestnosť.

No skôr, ako som sa stihol vrátiť, niekto položil ruku na rameno mne a mňa až trhlo od toho, ako som sa zľakol. Otočil som sa a za mnou stál Smrťák úplne rovnaký ako ja no jeho habit nebol čierny ako môj, ale krvavo červený, presne ako aura ktorá sa vznášala okolo mňa.

„Je čas ísť domov bratku, služba sa ti skončila."

„Konečne, som na smrť unavený..." povedal som a myslel som to vážne.

„Určíte ťa trápia mnohé otázky, poď so mnou a dostaneš na ne odpovede..." povedal červený Smrťák.

Prikývol som, jeho kosa blyskla oslepujúco bielym svetlom, ešte belším ako okolitá miestnosť, biela miestnosť s mnohými dverami, ktorá sa stratila.

Nahradila ju iná, bez dverí, celá tmavá, len v jej strede stál stôl, za ktorým sedela postava. Prišiel som bližšie a moje podozrenie sa potvrdilo, bol to ďalší Smrťák, tentoraz v čisto bielom habite, s kosou, ktorej rúčka bola z čistej slonoviny a celá jej čepeľ žiarila slabým modrým svetlom. Okolo tohto Smrťáka však nežiarila žiadna aura, akoby to bol len obyčajný človek v bielom. Potom som však takmer spadol z nôh, pretože som náhle pochopil, kde sa berie svetlo osvetľujúce stôl. Nie, nedopadalo zhora ako som si povodne myslel. Vyžarovalo priamo z habitu tohto Smrťáka.

„Vitaj, bratku." oslovil ma, keď som prišiel dostatočne blízko.

Mlčal som nevedel som čo mám na to odpovedať.

„Myslím, že máš mnoho otázok, na ktoré by si chcel dostať odpovede, je tak?"

Prikývol som.

„Ako si praješ, stačí ak sa budeš sústrediť na otázky, ktoré chceš aby boli zodpovedané."

Prikývol som a zavrel som oči. Akoby mnou zrazu prešiel elektrický prúd a pred očami sa mi začali mihať obrazy. Kováči kujúci čepele v temnote, osvetlenej iba ohňami z vyhní. Tkáči tkajúci plášte a habity z látok najrôznejších farieb, no najviac ich bolo z čiernej, ďalej tam boli červené, nejaké biele no viac som si nestihol všimnúť, vízia ma preniesla ďalej, na miesto kde v tmavej jaskyni pri svetle čiernych sviec rezali na kusy staré ľudské lebky ktoré našli nevedno kde. Keď sa im konečne podarilo odrezať časť, ktorú potrebovali, opatrne a s takmer posvätnou úctou ich odovzdávali postave s pomaľovanou tvárou, očividne kňazovi, ktorý mumlal nejaké zaklínadlá, hádzal do ohňa rôzne bylinky, potom oheň pokropil nejakou kvapalinou, masku obklopil oblak dymu, zahrmelo, sviece zhasli, dym zmizol a maska sa matne leskla, aj keď naokolo bola absolútna tma. Sviece sa znova samé od seba rozhoreli a vízia sa pohla ďalej, tentoraz som stúpal ku stropu, no ten ma nezastavil, stúpal som skrz zem, až som vystúpal nad povrch, kde som videl ulice krásneho mesta, vykladané rôznymi vzormi dlaždíc.

No ani keď som bol nad povrchom neprestal som stúpať a tak som vystúpal do úplne závratnej výšky, až do takej výšky, že som videl celú planétu ako na dlani. Pred sebou som mal Afriku a Európu, no priamo pod sebou som nemal Atlantik, ako by som podľa správnosti mal mať, no bol tam nejaký ďalší, neznámy kontinent o ktorom som mal tušenie že viem, čo je zač. Vízia sa znova pohla a tentoraz som letel k zemi takou rýchlosťou, až som si bol takmer istý, že sa nezastavím, iba ak o pevnú zem. Moje obavy sa však ukázali ako neopodstatnené a keď som bol dostatočne nízko, uvidel som, ako na kontinente vybuchla sopka ,ako na jej povrch padá z neba oheň a síra, ako jej pobrežie pohlcuje jedna prílivová vlna za druhou, ako puká zem a z puklín sa valí láva, videl som ľudí umierať na sto spôsobov a videl som, ako celú pevninu podomnou pohltil oceán. Videl som ako zanikla Atlantída.

Vízia skončila, znova mnou akoby prešiel elektricky výboj a ja som precitol v temnej miestnosti, priamo pred Smrťákom v bielom habite. Prekvapením som sa nezmohol na slovo, hoci som sa najskôr chcel spýtať, prečo sa to stalo, no potom mi to došlo. Ak sa Atlantíďania dali na uctievanie kultov smrti a Hádesa, ak zradili Poseidóna, ktorého prisahali uctievať, potom ich Zeus potrestal za ich opovážlivosť. Poseidón musel pekelne žiarliť, keď sa sťažoval Zeusovi a Zeus musel veľmi neznášať svojho brata, keď ostrov plný jeho uctievačov zničil.

„Čas istí domov, Jessee"

Ten hlas. Ten hlas mi bol povedomý. Ten hlas bol Billyho.

„Billy?" spýtal som sa nechápavo.

„Áno. Ja som to."

„Aha. Takže už konečne viem aj to, ako to, že nás vidíš, aj keď sme zamaskovaní. A že filter. Ja ti dám ty hajzel. Počkaj

keď sa vrátime naspäť."

„Obávam sa, že vtedy si to už nebudeš pamätať."

„Ako to?" zadivil som sa.

„Pretože to, čo si práve videl ty vidia Smrťáci len v jedinom prípade a to vtedy, keď rady Smrťákov opúšťajú. Definitívne.

Ani netušíš, koľkí z tých, čo si dnes odviedol na druhý svet boli kedysi naši. "

Toto ma dorazilo. Je pravda že som vedel že som tu len dočasne, no aj tak som bol mimo.

„Zbohom Jessee, možno sa ešte niekedy uvidíme." povedal Billy, jeho kosa blyskla modrou žiarou a ja som sa prepadol do tmy.

*   *   * 

Prebral som sa na posteli u mňa doma. Vedľa mňa spala nejaká blondínka oblečená len do prikrývky pod ktorou spala. Vytratil som sa z izby najtichšie ako som len vedel a snažil som sa obchádzať spiacich ľudí a kopy bordelu, ktoré v nepravidelných intervaloch ležali na zemi. Neviem ako sa to prihodilo, možno to bolo tou strašnou bolesťou hlavy, možno tým, že som videl dvojmo, možno som sa ešte celkom nezobudil, každopádne miesto do kúpeľne som vošiel do garáže, kde vedľa môjho auta stála aj nablýskaná motorka. Zavrel som za sebou dvere a vrátil som sa naspäť do obývačky, ktorá vyzerala ako po výbuchu protitankovej míny. Jednému zo spiacich som vzal z ruky poloprázdnu fľašu a jej obsah som vypil na ex. Nabudúce už žiadnu party neorganizujem, alebo ešte lepšie, od dnes už nepijem, lebo si v opitosti nekúpim motorku, ale predám dom. Rozmýšľal som a potom som sa vrátil do garáže, aby som si ju lepšie prezrel. Na jej nádrži svietil krvavo červený nápis Reaper of Atlantis.