Keď peklo zamrzne

Keď peklo zamrzne. Určite ste to už aj vy niekedy počuli, túto frázu vyjadrujúcu definitívnu nemožnosť niečoho. Ja som ju slýchal odjakživa. Teda aspoň pokiaľ mi pamäť siaha. Ja som sa raz takto prechádzal lesom a obdivoval som krásnu zimnú krajinu. Milujem zimu a mráz. A peklo je mojím najväčším a nezmieriteľným nepriateľom, lebo je tam večne hic. Rozmýšľal som, ako zariadiť, aby zamrzlo. Úvahy na túto tému neboli nikdy seriózne, vždy som sa nimi zaoberal len pre svoje pobavenie a povedal som o nich len tým svojím priateľom, ktorým som takmer bezmedzne veril. Ako som šiel a v hlave mi vírili spôsoby ako zmraziť peklo, objavila sa predo mnou strž, na dne ktorej som uvidel malého srnčeka. Čo do čerta to má znamenať, malý srnček uprostred zimy, v januári? Nepopieram, som človek zvedavý a tak som zliezol k nemu dole a začal som sa okolo neho motať. Vzal som ho na ruky a zistil som že žije a že mu vlastne dokopy ani nič nie je, ak pominieme fakt, že mal zlomenú nohu. Vyniesol som ho hore a odniesol som ho na veterinárnu kliniku, kde sa malý srnček zotavil do plnosti sily a zlomená noha sa mu zrástla. Keď som sa raz prišiel naňho pozrieť, povedali mi že bez stopy zmizol. Šiel som ho teda hľadať do lesa kde som ho pôvodne našiel, no v strži nebol. Hľadal som ho, aj keď som vedel že je prach malá pravdepodobnosť že ho ešte niekedy uvidím, keď som sa, ani neviem ako, zatúlal do časti lesa, v ktorej som ešte jakživ nebol. Našiel som sa pri jazierku, do ktorého malým vodopádom padala horská bystrina a pri jazierku som ho uvidel. Srnček. Živý a zdravý. Prišiel som k nemu, aby som sa uistil, že je to naozaj on a keď som k nemu vykročil, srnček sa obzrel, zablyslo sa, zahrmelo a predo mnou na jeho mieste stála žena s červenými vlasmi, v róbe zdobenej listami, kvetmi, vločkami snehu a slnečnými lúčmi a usmievala sa na mňa.
„Ďakujem že si ma v zime zachránil, Tobiáš."
„Zachránil? Vás? Nie, ja som zachránil malého srnčeka, nie vás. Kto vlastne ste?"
„Som Matka príroda" odpovedala žena „A tým, že si zachránil malého srnčeka, zachránil si mňa. Nezdalo sa ti divné, že uprostred zimy sa niečo také ako malý srnček potuluje po lese?"
„Zdalo, ale že ste Matka príroda, tak to neverím." odpovedal som a krútil som hlavou akoby to malo môjmu vyhláseniu dodať definitívnosť.
„Ak neveríš, že som Matka príroda, tak sleduj. " zaburácala žena a začalo sa opäť blýskať a hrmieť. S každým zablysnutím a zahrmením sa na jej mieste zjavilo niečo iné. Najskôr srnček, potom obrovský strom, malá nepatrná kvetinka, medveď, vlk, líška, lasica, veverička a nakoniec sa tam opäť objavila žena.
„Tak už veríš?" spýtala sa.
Ostal som stáť s ústami dokorán.
To bol pre ňu zrejme znak súhlasu, pretože mi povedala: „Za to, že si ma zachránil, splním ti jedno prianie, hocaké, ktoré bude v mojej moci. Nevyslovuj ho, ale príď na Svätojánsku noc za súmraku na miesto, kde sme sa prvý raz stretli. Tam ti ho splním."
Tresol hrom a na mieste, kde predtým stála ostal len dym. Vrátil som sa domov a bol som ako na ihlách. Pozrel som do kalendára a čo nevidím- Svätojánska noc je už o tri dni. Tri dni som bol ako na ihlách a keď prišiel určený čas, prešľapoval som už hodnú chvíľu na dne strže. Treskol hrom a predo mnou sa zjavila Matka príroda.
„Tak, aké prianie ti mám splniť?"
„Môžem týmto prianím napríklad vrátiť na Zem dinosaury, zahnať ozónovú dieru, alebo ozdraviť celú planétu?"
„Môžeš. Preto dobre rozváž, čo si budeš priať."
Hlavou mi preleteli všetky tie krásne myšlienky a nápady na čo všetko by sa dalo toto prianie použiť. Nadýchol som sa, zavrel som oči a povedal som: „Prajem si teda, aby v pekle mrzlo."
„Rozmyslel si si to naozaj dobre? " spýtala sa Matka príroda.
„Áno."
„Naozaj?"
„Naozaj"
„Na dvanásťročného chlapca máš zvláštne priania, ale ako si praješ." Vzduch okolo nás začal víriť, predo mnou sa vytvorila guľa a uvidel som peklo. Bolo presne také ako som si ho predstavoval, plamenné inferno z ktorého sálalo teplo už len pri pohľade naň. Zároveň som však aj videl, ako plamene zastavujú na mieste, ako sa postupne všetok oheň mení na ľad, bez toho aby zhasol. V pekle začalo snežiť a behom okamihu tam napadlo meter snehu. Všetko pokryl sneh a peklo jednoducho zamrzlo. Vzduch okolo nás dovíril, guľa zmizla a ja som bol vo vytržení. Peklo zmrzlo. Matka príroda vyzerala vyčerpane, no usmievala sa
„Spokojný?"
„Dokonale, pani, ďakujem vám."
„Povedz mi jedno Tobiáš, prečo si si prial práve toto?"
„Pretože som si myslel, že ak zamrzne peklo, zamrznú s ním aj čerti a potom nebude mať kto nabádať ľudí, aby ubližovali Zemi, znečisťovali vzduch, vodu, zabíjali veľryby a vyhladzovali živočíšne druhy. Dúfam, že moje prianie nebolo premárnené."
„Veľmi múdro, Tobiáš, veľmi múdro. Myslím, že si to zaslúži odmenu a preto, tu máš. Vezmi si túto guľu, pomocou ktorej si budeš môcť kedykoľvek prezrieť výsledok svojho priania - zamrznuté peklo. A teraz, zbohom Tobiáš, rada som ťa spoznala." rozlúčila sa Matka príroda, tleskla a ja som sa našiel u nás doma na dvore s malou sklenenou guličkou v ruke, v ktorej bolo ukryté zamrznuté peklo. Zaradoval som sa že to nebol len sen a utekal som dnu vyrozprávať všetko kamarátovi cez internet.