domov zo slamy...

Lúka je ostrihaná nakrátko
Fatamorgány
A klamy
Vznášajú sa v horúčave
V jej neexistujúcich vlasoch
Teplý
A dusný

Deň

Schoval si ma do trávy
Ktorá v letnom dychu
Stratila dych
Preň
Teraz
živí sa
na nás
z nášho zrýchleného tlkotu srdca
a vzdychov
a predsa
tá ťažká aróma
letného ničoho
aj nás dusí

a šteklí v nose
nohy bosé

trčia k nebu
zo slamenej pevnosti
na samom vrchu
niekto musí

dosiahnuť na slnko.

pozeráš sa na mňa
ako cez borovicové konáre
lebo na slnko som
dosiahla
a blčí mi do tváre
a tá Tvoja je tmavá
ale pohľad spaľujúci

a po mojom horiacom líci
sa prechádza lienka
červená
ako malá jahôdka
malá opustená
sirôtka
zatúlaná na ľudskom tele
ktoré máš celé
zapísané v chuťových pohárikoch
na jazyku
šteklí ma
šteklíš ma
na jazyku
a vlasy mám prepletené slamou
ach, tie mi lúka závidí
myslí, že sa rozlejú po nej
keď ma uväzní
v slamenej sieti
na ktorú Oskar svieti
zaľúbene
ale ona to nevidí.

No Ty mi každé stebielko
povypletáš zo zatočených prameňov

bozk
a ďalšie steblo
bozk
ach, ako mi je teplo
bozk...

tak túžobne si želám
nech mi lúka
svoje suché vlasy
nikdy neprestane
vplietať do mojich...
a nech...
nech s ňou zrastiem
a keď ma prikryje
sneh
prídeš ma zohrievať
tak ako to len Ty vieš...

nechám sa zakvitnúť snežienkami
ich jemnými lupienkami
posiať
aby si si nimi láskal tvár

A budeš ma budiť
dozelena?
vždy na jar,
ja ťa poprosím...
vtedy
keď budeme plodné
nech Ti vynosím
našu lásku...

A poskladám domov
z teplej letnej slamy...
Tie krásne pyramídy
Kopce
A ovály
Pomaly
Povypletáš z mojich vlasov...