Mŕtvy svet...

Vietor bozkáva mi tvár,

pery suché,

stromy navždy hluché,

v srdci žiaľ.

Ktosi škodoradostne sa smial,

v ulici večne tichej,

pri rieke takmer suchej,

keď vánok do vlasov mi vial.

Tmavé svetlo do očí mi svieti,

keď bežím do neznáma,

je to zvláštne – som tak sama,

kde je ten veselý kŕdeľ detí?

Dávno mŕtvy je tento svet,

slnko navždy zapadlo,

posledné lístie na zem dopadlo,

ani jednej živej duše tu už niet...