Myšlienky na papieri I. - Bojíme sa pravdy?

Bude ma to mrzieť?

Neviem...

Možno áno, ale netrúfam si to povedať teraz. Mám zlé obdobie. Teraz je to také, že keby som to urobila, určite by som neľutovala.

Ale čo keď, možno.... Čo keď príde čas a ja si poviem : Ty hlupaňa! Bolo ti to treba?

Čo keď príde čas, kedy budem chcieť vrátiť veci, ktoré viem že sa vrátiť nedajú? Čo keď...?

Mám na výber?

Človek má vždy na výber... Ja mám na výber, ale nechcem o tom vedieť.

Chcem sa tváriť, že som bez inej možnosti, aby som sa potom mala na čo vyhovoriť. Nevedomosť? To je slabé a hlavne staré. Ošúchané. Na to mi nikto neskočí.

Nemať na výber... to je emotívne. Ľudia ma ešte poľutujú namiesto toho aby ma odsúdili. Podajú mi pomocnú ruku lebo si budú myslieť že som na tom zle...

Pomôžu.

Ale prečo chcú vždy pomáhať vtedy, keď to netreba?

Prečo nevidia, že pomoc potrebujem teraz?

Prečo nemôžu byť empatický v tej pravej chvíli?

A prečo kladiem toľko otázok a nikto mi na ne neodpovedá? ...

Nemá to zmysel. Nemá zmysel klamať samú seba, ale čo mi ostáva? Smútiť? Nie... Smútok je pre slabocha, aj keď ja od neho nemám ďaleko.

Mám byť zúfalá, že vôbec uvažujem nad niečím takým? Mám sa nad tým vôbec zamýšľať? Oplatí sa to?

Chcem žiť! Nechcem sa trýzniť výčitkami svedomia.

Mám si užívať, a klamať sa? Mám sa ráno postaviť pred zrkadlo a hanbiť sa doň pozrieť?  Chcem to?

Ja neviem čo chcem... Chcem aby bolo všetko pekné, ale zároveň nechcem.

Nechcem mať ideálny vzťah, nechcem ideálnu rodinu a kamarátov, nechcem ideálnu školu. Ja nechcem byť ideálna.

Chcem aby sme mali chyby a mali sa z čoho učiť.

Chcem aby sme vedeli svoje chyby napraviť, a oľutovať.

Ale ako máme spoznať, kedy sa rútime do záhuby? Ako spoznať, že to čo sa chytáme urobiť nie je správne? Ako zistiť, či to neublíži tomu, na kom nám tak záleží..?

Neviem.

Odpoveď nemám.

Kto ju má? Má ju Boh? Nájdem v Bohu pravdu? Nájdem u neho to, čo som stratila? Nájdem zmysel? ...

Neviem.

Ani na toto nemám odpoveď.

Myslím, že by som o svojich činoch mala rozhodovať sama.

Ľudia radi hádžu vinu na iných. Na susedu. Na kamaráta. Na Boha. Načo obviňovať? Prečo sa radšej nepozrieť do zrkadla a hľadať vinu v sebe? Azda sa hanbíme pozrieť na svoj odraz? Hanbíme sa vidieť svoje činy? ...

Ja ich nechcem vidieť. Som ako každý, ale málokto si to prizná. Ja sa bojím.

Bojím sa, že keby som sa pozrela do zrkadla, uvidela by som pravdu. A tej sa bojím.

Bojím sa žiť? Nie. Bojím sa žiť pravdivo. Mám strach hrať fér. My všetci máme strach. Bojíme sa osloviť Boha, pretože máme strach že nás odhalí.

Bojíme sa ukázať mu pravú tvár.

Ja sa bojím.

Myslíme si, že keď mu ju neukážeme, on ju nevidí. Ale je to tak?

Nechceme sa len schovať pred tým, kto nám ukazuje pravdu? ...

Čo keď príde čas a ja budem chcieť vrátiť späť to, čo viem že vrátiť nejde. Čo keď budem chcieť napraviť chybu, ale nepôjde to?

Čo keď prestanem žiť, pretože sa budem báť, že urobím chybu, ktorú nebudem môcť napraviť? A čo keď budem žiť a urobím chyby ktoré budem ľutovať dlhšie, ako je vôbec možné?