Zakliata rozprávka

Za sedemdesiatimi siedmimi krajinami pod pávími vejármi, tam kde sa ranné zore predierajú spomedzi okienka skalnatých štítov, žili raz traja bratia. Prvý sa volal Mélius a bol zo všetkých najstarší, druhý sa volal Ébel a bol prostredný, najmladší z nich bol Alun.

Aluna nemali jeho bratia radi, pretože bol veľmi rozmarný a samoľúby, myslel si o sebe, že je najkrajší na svete. Jeho bratia jeho samochválu dlho nevydržali a jedného dňa mu zbalili zopár vecí do batôžka a poslali ho do sveta.

,,Bratia moji, to mi nemôžte urobiť, som predsa krásny, na prašnej ceste si zoderiem svoje jemné chodidlá. Prosím, neposielajte ma nikam, tu doma, pri vás je mi dobre,“ prosil nešťastný Alun, no bezúspešne. Bratia mali Alunovho chvastúnstva a ničnerobenia už pokrk, a tak voľky-nevoľky musel odísť z domu.

Putoval dlho-predlho úrodnými krajinami i nehostinnými páľavami vyprahnutých púští, no keďže bol nešetrný, čoskoro sa mu minuli všetky zásoby. Ostal celkom opustený, smädný a hladný. Myslel si, že je to jeho koniec, keď tu zrazu začul v diaľke zurkot potôčika. Alun sa zaradoval a rýchlo sa k tomu potôčiku ponáhľal. Lenže keď si už načrel trochu vody do dlaní a chcel sa napiť, zastala pred ním akási starenka s veľkou lietajúcou motorovou varechou a zajojkala:

,,Šuhaju, šuhaju, nepi z toho prameňa, dobre ti vravím.“

Alun sa na starenkino naliehanie nenapil, no smäd ho moril čoraz viac a viac. Šiel teda ďalej, až prišiel k druhému potôčiku, no v tom momente, keď sa chcel napiť, zjavila sa tá istá starenka a opäť ho pekne prosila:

,,Šuhaju, šuhaju, nepi z toho potôčika, dobre ti radím.“

Tak sa Alun ani po druhý raz nenapil, bol už celkom zoslabnutý a vysmädnutý, keď došiel k tretiemu potôčiku. Padol na kolená a nabral si do rúk trocha vody, no priložiť si ju k ústam už nemohol. Do tretice sa objavila rovnaká starenka ako predtým a zdalo sa, že situácia sa zopakuje. Alun sa však na starenku nahneval, že mu nedá pokoj a napil sa.

Trikrát zahrmelo, tri razy zaplakal čierny dážď a tri razy sa zachvela zem pod nohami. Alun cítil na svojom tele nepríjemné zmeny. Tvár sa mu scvrkla akoby to bol starý zemiak, ruky sa mu začali triasť a jeho mladá pokožka razom ostarela aspoň o sto rokov.

,,Čo som to urobil?!?! Kde sa podela moja svieža mladosť, moja krásna tvár?!?! Čo bude teraz so mnou?!“, lamentoval nešťastný Alun, no nepostrehol, že starenka sa mu stratila z dohľadu a osamel. Všade navôkol sa šírila nepreniknuteľná tma a z neďalekého lesa sa ozývali kvílivé hlasy polnočných lesných víl.

Alun zablúdil šikmou cestou priamo medzi nich, boli krásne, no zradné. Alun chcel s nimi tancovať, no posmievali sa mu a utekali pred ním:

,,Aký si nepekný, tvár máš popukanú ako vyschnuté dno rieky, si starý, si starý, si starý...“

Alun darmo hľadel na krásu týchto stvorení, pre nich bol len starec a nie krásny mládenec ako si to vždy nahováral. Prišlo mu ľúto, že bol pyšný a večne sa vystatoval. Ľahol si pod striebornú jedličku a snažil sa zaspať, no nedarilo sa mu. Odrazu začul tenulinký detský plač, niesol sa ovzduším ako zhudobnelá melanchólia.

,,Ktože to tak smutne plače?“, začudoval sa a vybral sa za tým nešťastným hláskom. Išiel veľmi opatrne, aby nezobudil lesných duchov spiacich v korunách stromov až prišiel k malej uplakanej vodnej víle.

,,Stalo sa ti niečo?“, spýtal sa jej. Víla sa neznámeho starčeka bála, no nemohla pred ním ujsť, lebo jej drobná nôžka sa zachytila do klepca na lesných zmokov. Našťastie sa jej železné zuby nevrezali do mäsa, lebo oproti lesným zmokom mala podstatne menšiu nôžku, len ju nemohla odtiaľ vytiahnuť. Najhoršie bolo, že sa nemohla vrátiť späť do jazera a na suchu ju čakala istá smrť.

Vyľakaná vodná víla chvíľu hľadela na Aluna so strachom v očiach, no keďže jej život visel na vlásku, po chvíli váhania mu dovolila, aby jej pomohol a vyslobodil ju. Alun zistil, že nestratil nič zo svojej sily a poľahky jej nožičku z pasce vytiahol.

Vodná víla mu za záchranu síce poďakovala, ale hneď po vyslobodení mu utiekla do lesa. Alun bol prekvapený jej rýchlosťou, no na lesnej cestičke zostali po nej vlhké stopy. Alun ich sledoval až pokiaľ ho nepriviedli ho k jazierku. Už z diaľky zbadal na hladine plávať svoju zachránenkyňu a z brehu jej zamával. Lesná víla si to všimla a odvážila sa priblížiť.

,,Ešte raz ti ďakujem za to, že si ma zachránil...“, povedala mu.

Alun sa na malú vodnú vílu díval len zo súše, ale začul jej tiché poďakovanie. Vtom si spomenul na dobrú starenku, ktorá mu zmizla a rozhodol sa, že sa na ňu vodnej víly opýta:

,,Hej, dievča, rád som ti pomohol. Ak vieš, pomôž teraz ty mne!“, rozkázal si.

Vodnej víle sa jeho rozkazovanie vôbec nepáčilo a ponorila sa do vody.

Alun sa zamyslel nad tým ako sa k nej zachoval a povedal:

,,Dievča, prosím pomôž mi, pil som zo začarovaného prameňa a ostarol som. Jedna starenka mi hovorila, aby som sa nenapil, ale neposlúchol som ju a teraz...“, prišlo mu ľúto.

Vtedy sa vodná víla vynorila celkom blízko brehu a zadívala sa naň svojimi nevinným detským pohľadom.

,,Dobre, pomôžem ti, poznám tú starenku, počula som, že kedysi bola veľmi krásna, ale aj pyšná a namyslená, a tak ju rodičia poslali do sveta, aby zmúdrela. Lenže nepočúvala žiadne rady a aj ona sa napila zo storočného prameňa...“, hovorila víla a Alun ju napäto počúval.

,,Dievča, veď taký istý som bol aj ja, ale už nie som, poučil som sa, že krása nie je všetko a vôbec nie je dôležité ako kto vyzerá, ale to aké má srdce.“

Len čo vyslovil tieto slová, voda z jazera tri razy vyšplechla, tri razy sa zablyslo a Alun sa opäť stal krásnym mládencom.

,,Vidíš, vidíš, bolo ti treba, takto sa trápiť o svoj zovňajšok, kým tvoje srdce bolo plné pýchy,“dohovárala mu vodná víla.

,,Uznávam, že som celý svoj život strávil pred zrkadlom a nedbal som, že druhí museli ťažko pracovať, odteraz sa všetko zmení, len mi prosím ťa povedz, kde je tá starenka a ako by som ju pomohol odkliať,“pýtal sa nedočkavo Alun.

,,Poviem ti len toľko, že nájsť ju bude veľmi ťažké a odkliať ešte ťažšie...,“ víla sa ho od cesty za starenkou snažila odhovoriť, ale márne.

Alun sa napokon od vodnej víly dozvedel, že starenka býva opustená v malom hrnčeku s bodkovaným okienkom a malými dvierkami na samom končiari hrncového štítu. A keďže inak než vzduchom sa do jej domčeka dostať nedalo, podarovala mu lesná víla presne takú istú čarovnú lietajúcu varechu akú má aj starenka. Ibaže tým bol vyriešený len problém dopravy, no vec okolo odkliatia potrebovala ešte o trochu viac.

Vodná víla mu rozpovedla celý príbeh o tom, ako sa z rozmarnej krásavice - Júlie, stala utiahnutá bezzubá starenka.

Kedysi dávno, pred mnohými rokmi sa fintila a parádila, až jej to prerástlo cez hlavu. Chodili za ňou pytači zo široka-ďaleka, no jej boli len na posmech. Skončilo to výsmechom vlastných rodičov, že sú starí a škaredí. Obaja rodičia boli smutní, že sa k nim dcéra takto správa a poslali ju z domu preč.

Júlia sprvu mala aké-také zásoby, no tie sa pri jej spôsobe rozmarného života čoskoro minuli. Začala byť smädná i hladná. Odrazu v diaľke zbadala malý potôčik. Ponáhľala sa k nemu a s veľkou chuťou sa z neho napila. Netrvalo dlho a zostarla najmenej o tridsať rokov. Vôbec sa jej nová tvár nepáčila a bežala odtiaľ preč. Keď prišla k druhému potôčiku, znovu sa napila, lebo bola veľmi vysmädnutá. Vtedy ostarla o takých päťdesiať rokov. Júlia bola zhrozená svojím zjavom a utekala ďalej. Po dlhom behu opäť vysmädla a tak sa napila aj z tretieho potôčika, na ktorý natrafila. Okamžite ostarla o ďalších sto rokov. Nešťastná sa po dlhom a neúspešnom putovaní chcela vrátiť domov, lenže doma ju pre jej nový výzor nespoznali ani vlastní rodičia a vyhnali ju. Odvtedy dáva pozor na tých, čo sa chcú napiť z týchto prameňov a býva osamelá ďaleko od civilizácie.

Alunovi prišlo Júlie ľúto, a preto chcel stoj čo stoj vedieť, ako by ju mohol odčarovať, no na túto otázku mu vodná víla odpovedať nevedela.

Len čo sa rozhovor s vodnou vílou skončil, šiel si unavený Alun zdriemnuť, aby bol pripravený vydať sa na ďalší deň za nešťastnou starenkou.

V noci sa mu prisnil zvláštny sen o tom, ako by mohol odkliať starenku.

Ráno sa prebudil čerstvý a plný nových síl. Nazbieral si zopár lesných plodov, aby neumrel od hladu a doplnil si zásoby vody. Potom sa vypravil na cestu. Vracal sa vlastne späť po vlastných stopách. Prešiel popri storočnom prameni i ďalších dvoch až kým neuvidel hrncový štít. Pripadal si ako trpaslík oproti nebotyčnému štítu, ktorému nedovidel ani na vrchol. Pozbieral v sebe všetku odvahu a vysadol na lietajúcu varechu. Musel sa nej veľmi pevne držať, aby nespadol, lebo varecha stúpala veľkou rýchlosťou kolmo nahor. Malé vtáčatká z hniezd uložených v stenách štítu zvedavo obrátili malé hlávky za touto svištiacou kométou. K hrnčeku sa dostal až za svitu mesiaca, no starenka práve nebola doma, a tak si na chvíľu sadol na lavičku pred domčekom. Čakanie ho však unavilo, a tak zaspal.

Dvestoročnú starenku pri príchode čakalo milé prekvapenie. Len čo dofrčala so svojou novou lietajúcou motorovou varechou, zbadala pred domčekom toho krásneho mládenca, ktorému zakázala napiť sa zo storočného prameňa a ktorý ju neposlúchol. Bola milo prekvapená, priblížila sa k nemu a pohladila ho po vlasoch. Alun sa trochu zamrvil, no neprebudil sa.

,,Aký si krásny, ja som stará a škaredá, nikdy by si sa nedokázal do mňa zaľúbiť...“, rozpalakala sa. Jej slzy stekali po zvráskavenej tvári, ktorá sa razom začala narovnávať, lenže Júlia si to ani len nevšimla a nariekala ďalej.

Vtom sa Alun prebral zo spánku a všimol si, že akási krásavica plače pri jeho boku.

,,Čože sa ti stalo, krásavica?“, opýtal sa jej, no ona si myslela, že si z nej robí posmech a rozplakala sa ešte viac. Alun teda pristúpil k nej a pobozkal ju. Až vtedy si Júlia všimla, že už nie je stará a prisahala, že už nikdy si nebude robiť posmech zo starých ľudí.

Alun jej povedal, že bez nej bol len nula. Poznanie čo je to staroba obom prinieslo nový pohľad na život a nikdy viac neboli samoľúbi a namyslení.

Keď sa Júlia zvítala s rodičmi, povedali jej, že za tie tri roky vo svete trocha ostarla, no ona sa len zasmiala a prijala to ako úplne prirodzenú vec.

Aj Alunovi bratia boli s jeho premenou milo prekvapený a tešili sa z toho, že sa poučil.

Tri dni a tri noci sa všetci veselili, hodovali, jedli, pili na počesť návratu strateného brata a stratenej dcéry, no Alunovo a Júliine šťastie trvá až doteraz.