Profesor

Mala to byť jednoduchá úloha. Jednoduchá otázka položená profesorovi, ktorý bol (ako som dúfala) vo svojom kabinete.

„Ďalej!“ ozvalo sa a ja som vstúpila.

Veľká miestnosť, vyblednutá, starý nábytok, vrátane skríň preplnených knihami, konferenčný stolík s dvoma kreslami, ktoré robili najskôr pre trpaslíkov (človek si do nich sadne a kolená má pri brade), no a ešte ním obsadený pracovný stôl a trocha novší počítač. Windows XP, to tu bolo najnovšie.

„Dobrý deň. Prepáčte, že vyrušujem, ale chcela by som sa opýtať...(vždy som mala pridlhé úvody), či by sme nemohli stredajšie cvičenie posunúť o desať minút. Skôr.“

Mrzutý výraz, ktorý mal stále, vyzeral ešte mrzutejší. Vstal, trochu prirýchlo, ruky strčil do vrecák bieleho plášťa a začal sa prechádzať po šírke pracovne. Taká vychádzka dva a pol metra a späť, dva a pol metra a späť. Hore - dole. Kýval hlavou a pozeral do zeme. Alebo možno na papuče a tmavomodré ponožky

„Opýtali ste sa ostatných?“

„Všetci môžu, pýtala som sa.“

Tam a späť. Možno preto bol taký chudý, taká vyžla, klasická “lata“.

„Miestnosť je voľná?“

„Je voľná.“

Ďalšie tri minútky pochodovania. To už som cítila, že zabíjam čas a rozhodla som sa ho využiť. Začala som si ho obzerať. Tú náhlivosť, nepokoj, vykoľajenie. Občasné vzdychnutia, stisnuté pery a to, ako mu mykalo fúzmi s obstojným podielom beloby.

Dostala som ho z normálu, narušila jeho pravidlá. Možno nemal rád zmeny. A tak pochodoval ďalších pár minút. Ako pri prednáške, akoby musel byť vždy v pohybe, s výrazom tváre kdesi mimo, zahĺbený do seba. Tento človek mal svoj vlastný svet a ja som bola votrelec.

„Potom sa porozprávame.“

„Mám tu ešte prísť?“

„Na hodine.“

„Tak ďakujem pekne. Dovidenia.“

Zatvárala som dvere a on ešte stále pochodoval...

O niekoľko týždňov neskôr ho jeden zo študentov spomínal. Ako sa správa v súkromí, na oslavách či podujatiach univerzity. Vraj je veľký srandista (ja som ho však nevidela ani len usmiať sa) a je s ním super zábava, živý, vtipný, proste človek na úrovni. Bol ním nadšený a mne sa zdalo, že opisuje iného človeka. Miešali sa vo mne pochybnosti a sklamanie, že som ho dobre neodhadla a zaradila medzi „čudných“.

Prehliadla som viac takýchto ľudí? Vždy som vedela, že zaujímavých ľudí spoznávať chcem, ale som aj naivne verila, že ich “vytuším“. Moja teória šiesteho zmyslu začala dostávať trhliny.

Ale asi to tak musí byť. Možno musíme byť tvárou pod maskou a nechať si tajomstvá svojej povahy len pre tých najbližších, len tým, ktorým dôverujeme.

Hráme svoje roly, len aby sme neukázali svoje slabiny, nestratili ne cene, hodnotíme urýchlene svoje prejavy (lebo čas sú peniaze) mysliac si, že sme ktovieako hlboko nazreli do toho druhého. A pritom môžeme byť úplne iní. Verím, že lepší. Ibaže byť „dobrým“ dnes nie je in. Hľadáme (hľadám!) krásu, ale často skončíme len u tej vonkajšej. Tá vnútorná sa zbadá ťažko, a len ak sa ju človek odhodlá ukázať. Prejaviť sa pred inými je však priveľký risk. Kto sa odhodlá riskovať? Napríklad blázni...a zaľúbení. Škoda (alebo našťastie?) nepatrím ani k jedným z nich...