Na sklonku života

Potácam sa po pláni bielej ako bielovlasý pocestný na sklonku svojho života. Všade navôkol oslepujúca beloba. Kam oko dovidí rozprestierajú sa plné ľany snehu. Plné batohy vločiek objímajú nemé kulisy bielej krásy. Mliečny závoj odpočívajúcej nemej krásy sa utáboril na tvrdej zemi.
Ostrý severný vietor mi omladzuje tvár svojim chladným objatím. Nafúkava mäkké záveje sťa vankúše proti chladu.
Sneh pod nohami vŕzga čo by dvere na starom skoro rozpadnutom dome, ale je mäkký ako kožúšok, jemný ako zamat a čistý ani obloha, ktorá sa nado mnou skláňa a v symfónií svetla mi odovzdáva tajné posolstvo. Obloha má svetlomodrú farbu je úplne bez ,,ovečiek“ ale ja viem že taká krása sa skrýva len nado mnou.
Slnko krásne hreje, svieti ako nová žiarovka a ja som strašne rád, že tu je aj zo svojím lonom, kde môžem skloniť svoju unavenú hlavu.
Ako pozerám na obzor a vidím ako sa v diaľke na horizonte rysujú čiapočky vrchov bojím sa pomyslieť že nie všade je tak pekne ako tu v najstudenšom období rokov...